čierny kabát z plastu
Čierny kabát
Uč. ma. Chcem žiť naozaj. Ako ty. Nie preto že ty, ale preto že ja. Naozaj. Teraz žijem umelo. Duto. Prázdno. Chcem tú nádobu – život – naplniť. Pomôžeš?
-Môžem. Vyzleč si kabát-
-Nemôžem hreje ma. Bez neho by som zamrzla.-
-Je umelý. Hreje ťa umelo. To teplo je falošné. Odpája ťa od Ozajstnosti. A tak si z nútra studená. I keď koža teplá.... -
-...No, niečo na tom bude. Ale ešte nemôžem. Bola by mi zima-
- JE ti zima. Znútra. Preto že je z umelej hmoty. Z umelého sveta. Nepúšťa ťa k Ozajstnosti. Preto je vnútri zima. Ozajstnosť ťa zohreje znútra. Odlúpni ten pancier.-
- Netlač ma. Uč ma!-
- Učím ťa.-
- Tlačíš ma.-
- Všetko čo vezmeš je k ničomu, kým si v tom kabáte. Všetko sa obráti na Umelosť. Keď myseľ nemôže cítiť ozajstnosť, vyrába umelosť.-
- Ty ma zas tlačíš! Prestaň. Túžim predsa po Ozajstnosti. Veľmi! Tak mi pomôž. Nemôžem ho vyzliecť. Bude mi zima. Radšej ma pohlaď! -
- Pohladím.Aha. -
-Necítila som. Pohlaď silnejšie! -
- Medzi tebou a mnou je ten kabát. Je ťažké pre mňa sa ho dotýkať... Neviem kto je pod ním.-
- Hlaď ma silnejšie! -
- To nie je Naozaj. Naozaj je jemne...ale cez kabát Ozajstné neprejde...-
- Asi máš pravdu. Snívalo sa mi, že som sa v ňom dusila. Neviem prečo, veď doteraz mi bol dobrý.
Je mi zima.-
- Tak si ho skús vyzliecť. Objímem ťa. To ťa ohreje...-
- Radšej si ho pritiahnem. A riadne pozapínam. Neverím tvojej Ozajstnosti. Uč ma. Chcem iný život. Ozajstný. Lebo ten môj je umelý. Dutý. Prázdny. Chcem tú nádobu – život – naplniť. Pomôžeš?-
- Môžem. Vyzleč si kabát. -
- Nemôžem hreje ma. Bez neho by som zamrzla.......-
- Je umelý. Hreje ťa umelo. To teplo je falošné. Odpája ťa od Ozajstnosti. A tak si z nútra studená. I keď koža teplá.... -
-...No, niečo na tom bude. Ale ešte nemôžem. Bola by mi zima-
- JE ti zima. Znútra. Preto že je z umelej hmoty. Z umelého sveta. Nepúšťa ťa k Ozajstnosti. Preto je vnútri zima. Ozajstnosť ťa zohreje znútra. Odlúpni ten pancier.-
- Netlač ma. Uč ma!-
Učím ťa.-
- Tlačíš ma.-
- Všetko čo vezmeš je k ničomu, kým si v tom kabáte. Všetko sa obráti na Umelosť. Keď myseľ nemôže cítiť ozajstnosť, vyrába umelosť.-
- Ty ma zas tlačíš! Prestaň. Túžim predsa po Ozajstnosti. Veľmi! Tak mi pomôž. Nemôžem ho vyzliecť. Bude mi zima. Radšej ma pohlaď! -
- Pohladím.Aha. -
-Necítila som. Pohlaď silnejšie - ..........................................................................................
NIE!
Nie! Vyletelo mi z úst, ani som nevedel ako.
Zastavila tok hovoru. „to sú moje pocity. Tak prečo vravíš nie? Vieš vari lepšie čo cítim?!“ -ano. Má pravdu, hovorí o svojich pocitoch. Tak asi neviem prijať že cíti to, čo cíti. Mal by som sa polepšiť. A stolerantniť.
Napriadla nový hovor. Chvíľu som počúval a zrazu zo mňa vyletelo Ďalšie NIE! A znovu som chcel niečo namietať, lenže v tú chvíľu som si to uvedomil, že to o čom hovorí sú jej pocity a sú rovnako sväté ako moje. A zacítil som sa ako malý fudbalista, ktorému ušla pod nohou perfektne prihratá lopta. Aj ma zamrzelo, najradšej by som sa bol prepadol. Aj som si to skomentoval- niečo ako -na budúce buď bdelejší....
A ešte 3 vety a znovu zo mňa vyletelo, silno, ako keď bičom plesne. NIE! Vtedy sa na zlomok sekundy zastavila myseľ. To NIE bolo ako vrták v mozgu. Stalo sa to najdôležitejšie v mojom svete. Fyzicky som cítil, ako sa pomaly celý stroj v hlave opäť rozbieha. Analyzuje. Presne a jasne vidí: to NIE sa netýka odmietania jej pocitov. Ani mojich. Je omnoho hlbšie a neosobnejšie. Týka sa hovoru. Slepá koľaj. Zlý smer. Nikam nevedúca cesta. Vyplytvaná energia. Zapletanie sa do pavučín. Hovoriť ďalej je pochovávaním nádeje na porozumenie. Tu nerastie. Ani z jej,ani z mojej strany. Len hlušina, ktorou sa nadžgávajú naše nevidomé mysle.
Pocit beznádeje a rezignácie.
Vstávam, lúčim sa, odchádzam,zanechávajúc všetko pohodené v priestore, nedopovedané, bez ladu a skladu. Bez výčitiek a rád,že som našiel silu nepokračovať.
To, o čom sme hovorili, sa netýkalo duše.
oooooooo
Neskôr prišla iná chvíľa. Pohľad z očí do očí.
Z tepla do tepla. Bez slov.
To, o čom sme nehovorili, sa týkalo duše.
