Ráno pre bohyňu
Tvoje bosé nohy na jarnej orosenej tráve. Pevné lýtka hladí jemná ľanová sukňa. Oči sa dvíhajú k modrastým hrebeňom nevysokých hôr na obzore. Kĺžu nižšie, k hradbe lesa, čo sa tiahne úbočiami a zastavia sa na ceste vinúcej sa krajom lesa, pokračujúc v diaľ...
Zrak sa dotkne jablonky čo si na jeseň sadila, pohladí jej kvietky, čo v ústrety jarnému slnku vystierajú nežné lupienky... a v srdci ľahké vlnenie – posielaš ho milej jablonke. Vieš. Odpovie. Cíti.Pozná ťa. A tú lásku ti všetku plodom vráti. A vedľa ako junák mladý – orech puky listov napína, a za ním hrušeň, nevesta krásna biela celá sa kvetom odela...A všetkých tých stromov, čo v krásnom sasde sú – milých to bytostí- znova a znova srdcom sa dotýkaš.
Vrznú dvere. Pomaly otočíš hlavu. Z dvier dreveničky, čo ti za chrbtom stojí, - najprv hlava vykukne, čo ešte strapatá, potom ruka v ľanovej košeli o veraj sa oprie a za ňou celé telo – zdravé a krásne, takmer celé dvere zacloní. A tvoj muž,- láska tvoja- boh tu na zemi pre teba zrodený – ešte krok urobí, aby sa tvojej ruky dotkol, okolo pliec objal, tvojej vône sa -blažený- nadýchol. A tal, ako každé ráno, idnes, túliac sa k jeho mocnému ramenu- vykročíš. A hladíte srdcom všetko, čoho oči dotknú sa- studňa z kameňa, jazierko tam dole, živý plot, tu šípka, tam trnka, čo s kalinou na jeseň v kráse farieb plodu súťažiť budú pre vašu potechu... A okolo slivkového sadu až k lesíku, -mladý je, ale hustý a zdravý- čo vám dreva urodí na zimu do hlinenej piecky, a až na lúčku za ním , kde dve kozičkky ležiac a spokojne prežúvajúc znonkami pocingávajú a keď gazdinú uvidia, vstanú aby jeje láskavú ruku oblizli... a už i strážca, čo pod kríkom leží a na nezbednice dozerá aby kríčkom neublížili- vysločil, hospodára svojim verným psím pohľadom víta, chvostom po nohe od radosti poplieska...
A ďalej k hriadkam, čo z nich zelené prstíky mladé mrkvičky, kapusty i iné byliny vystrkujú, z juhu ty, zo severu muž- proti sebe stojíte, otvoriac dlane i srdcia tým klíčkom, svetlým obrazom ich napájate, aby každé sústo, čo z nich vyrastie, liekom bolo telu i duši, a po tichej chvíli zas v jedno sa spojíte na konci hriadok, ruka v ruke, a popri políčku, kde vám mladá raž kýva na pozdrav- opäť k dreveničke zamierite, lebo zdnu sa tiché mrnkanie ozvalo...vieš, vaša malá bohyňa do nového dňa znovu sa zrodila. Treba ju mliečkom, láskou a krásnym živým obrazomm o jej ďalšom živote nakojiť.
A tak, ako teba tento Priestor lásky, -ktorý ste s milým vedno stvorili,- na láskavú hruď ťa privinie, tak i ty to krásne z postieľky vyberáš a k srdcu prikladáš.
Vieš. Je tu s vami, tešiac sa, Nekonečný!
tak, tak
(ivusan, 9. 5. 2018 18:43)