Tak si žijem

Milý Branislav, s divokosťou dnešných detí (i tvojho a Danieliných) je to podľa mojich výskumov a pozorovania divokého D. takto:

Tieto deti splodili rodičia ktorí žijú v prostredí plnom umelosti, ne-prirodzenosti a dezorientovanosti, tam, kde nie je čistý vzduch, čistá živá voda, ozajstná plnohodnotná potrava, dostatok ticha pre rozvoj vnútorného ticha, kde sa z každej strany valia záľahy informácií odvádzajúcich od toho hlavného – od uvedomovania si zmyslu života.

Čistý vzduch - so vzduchom vdychujú rodičia i deti množstvo toxických častíc pôsobiacich na CNS a narušujúcich vnímanie jemných svetov. Výsledok:hrubá forma vedomia.

Čistá voda – je nosič informácií v prírode. Ak ju pijeme z prameňa, skrze ňu pociťujeme všetko, čoho sa voda dotýka. Tak ako sa ruka slepca dotýka tváre človeka, ktorého chce spoznať, sa voda padajúca z oblohy dotýka krajiny. A my príjmame množstvo informácií o Živom diele.... Voda idúca cez lopatky turbíny dlhým potrubím pod silným tlakom úplne stráca info o krajine a nesie nám info ako je to v rúrach....a sme oddelení od krajiny, v ktorej žijeme. A prestávame jej rozumieť a ju cítiť a jej boží poriadok nahrádzame našim, nedokonalým, umelým, nerešpektujúc to pôvodné.

Potrava- jesť potravu, ktorá nebola dopestovaná s láskou a radosťou a znalosťou je ako chodiť si po lásku do bordelu. Ano, zaplní črevá i dodá železa, ale nedodá to, čo človeku najviac treba. Čo? -posúď sám.

A takýmto rodičom žijúcim v chaose a neustálych zmenách sa narodí dieťa

Čo mu asi môžu dať?

D. počatý náhodne. Prvých 9 mesiacov – miesto bezpečia, stability , pokoja, neustálej prítomnosti šťastných a vedomých rodičov, pripravujúcihc seba i jeho na spoločnú cestu – chaotický pohyb vo vzťahoch, priestore, častá zmena prostredia- väčšinou také, o akom som písal ako o nevhodnom, lúčenia, psychické výkyvy....

Pôrod – neprirodzený, nedávajúci dieťatku do života energie potrebné pre hladký zdravý vývoj. Iný v tej chvíli nebol možný. Ale to je dôsledok toho umelého.

Čas po pôrode určený na spoznávanie miesta na ktorom bude žiť- precestovaný bez možnosti niekde zakoreniť. To sa opakuje dodnes.

Jeho jedinou istotou je neistá matka... (R. je podľa mňa veľmi dobrá matka, a veru by som chcel byť jej synom, ale by som si k tomu vybral iné podmienky...:) )

Dôsledok: silná a individuálna povaha (po otcovi), plus silné energie tela i mysli, bez potrebnej jemnosti vytvárajú prapodivný obraz. Pohyby sú prudké, trhané, nepresné, často necielené, veľký nepokoj rúk i nôh, nekonečné nespokojné  mrmlanie - (nehovorím o pokusoch sa prejaviť rečou). Sila, ktorá je tu na spoznávanie sveta sa míňa na zbytočný pohyb. Presný obraz dnešnej civilizovanej spoločnosti!

(tu nepíšem o krásnych chvíľach úsmevov a ...no, veď  to všetci  poznáme, tých našich miláčikov - lebo to že sú krásni a milí  a úžasní riešiť netreba....)

Aby sme zamestnali zjavnú túžbu našeho dieťatka po poznaní, vopcháme mu do ruky hračku. Jasne, plastovú, farebnú. Lebo na inú nereaguje, alebo len krátko. Plast a krikľavá farba zaberú.

D. dostáva drevenú lyžicu. Aspon predmet dennej potreby. Na rozdiel od PWC macíkov.....

Miesto uspávanky spievanej potichu mamou mu púšťame pre utíšenie vysavač. To zaberá.

(Možno by sme aj my, ale nemáme....:) )

Do jeho pusy sami vrazíme dudel – nech cucia, veď je cicavec.

Ale cicavce cicaním získavajú výživu (pocit hojnosti), alebo informáciu o svete. A váš cicavec? Získava cez cucátko výživu? Alebo informáciu o Božom diele -svete? Je to klamátko - predmet, ktorý ho má odviesť od skúmania, od pocitu hojnosti (– veď cuciam, cuciam, a výživy nikde... tento svet nie je v poriadku, keď cuciam, má tiecť a netečie...) cez to cucanie totiž prúdi (mala by!) materská láska a odovzdávanie krásneho obrazu o budúcom živote v hojnosti alebo spoznávania sveta...ale je tu gumené cucátko. aby mala schaosená a vyčerpaná mať aspon chvíľku pokoja....a čo s tým pokojom ona zvyčajne urobí?

A keď je dieťa väčšie, dáme mu do ruky hračku znázorňujúcu zvieratko, ktoré ešte nikdy nevidelo....a tak sa tvorí najprv vzťah k iluzórnemu, plastovému a krikľavofarebnému svetu. To je základ  jeho života. Materinský jazyk jeho sveta.

A až ďaleko neskôr prríde na rad skutočné zvieratko. To v ZOO. Za mrežami. Ovládané človekom.

A raz bude dieťa veľké. Bude rozhodovať o chode tohto sveta. A jeho materinským jazykom bude klamátko bez mlieka, či plastová hračka miesto Živého života.A skutočný svet asi ani nespozná. A bude tvoriť svet dusiaci Zem....tak, ako my, ale asi omnoho efektívnejšie. Lebo sila, čo bola určená na spoznávanie ozajstného sveta je užitá na vlastnú tvorbu toho, v čom žijeme  a čo tvoríme my, rodičia.....

Prisilné?

Položte svoje dieťa do trávy a nechajte ho pozorovať svet. Ochutnávať vesmír. Zbierať skúsenosti. Ako ja D. Uvidíte pravdepodobne to, čo ja. Jeho vedomie nie je dostatočne jemné aby tento svet zaregistrovalo. Pretože už v prenatále sa musel naladiť na hrubé vibrácie – aby vôbec prežil. A tak za niekoľko sekúnd spoznávanie zanechá a energiu na to určenú obracia iným smerom..... a matka mu dá to, čo vie- prsník plný tepléh mlieka. Aby nekričal.

A tak vzniká vzorec: ak je nuda (=nedostatok všímavosti), stačí zakričať a príde naplnenie......tela! Ale vedomie sa nerozvíja a myseľ sa nesýti poznaním.

Čo môže zmeniť tento vskutku neutešený stav?                                                                 Nič.

Iba vy.

Nie výchovou.

Tou totiž dokážete len vštepiť normy. To ale neovplyvní vnímanie iluzórneho sveta ako jediného-ozajstného. Lebo dieťa sa učí vami. Nie slovami. Ani normami.

Sami žijete v odľudštenom, umelom svete (nemyslím tým bez citu. To je to, čo vás drží nad vodou, odlišuje od biorobotov). Prežívate vďaka umelým normám ktoré vám berú slobodu. To je vaša daň za prežitie. Ale deti ich ešte nevedia. Alebo na ne kašľú. A tak sú vašim obrazom zbaveným závoja.

Ak sa vám dieťa hádže o zem, nemá prečo žiť. Nechce žiť. Aspon v tej chvíli.

Kone to robia ako poslednú možnosť odporu. Hovoria tým: radšej zomrieť ako znášať toto ďalej. Ale predtým skúsia na vás všeličo iné... a vy si myslíte:to je tvoj rozmar. Veď ja ťa skrotím! Až si raz v zúfalstve ľahne.

Každý kto chová kone vie: je to vážne. Koňovi sa so mnou nechce žiť.

A vášmu dieťaťu na zemi tiež.

Je to vážne.

Niekde sa niečo pokazilo. Vaše dieťa nevidí krásny svet. Nevidí zmysel robiť čo od neho chcete, prečo žiť. Nevidí spojitosti medzi chrobákom a trávou. Medzi svojim otcom a silou, ktorá stvorila strom.

A ty?

Nemôžeš ho to naučiť.

Ale môže si to od teba odkukať.

Kde začať?

Čistá voda z prameňa.

Čistý vzduch a vôňa neďalekého lesa.

Čistá potrava dopestovaná s láskou rodičmi (teda-v očiach dieťaťa Bohom).

Ticho, pokoj a dostatok času pre rozmýšľanie a cítenie prirodzeného sveta (prírody) a jeho zákonitostí.

Radosť z tvorby krásneho a trvaloudržateľného sveta, zdokonaľovanie svojho životného prostredia.

-A to nie je patent na zdravé dieťa! To je len predpoklad pre zdravé dieťa.

Myseľ je najmocnejšia energia vo vesmíre. A to sú základné podmienky pre jej zdravé a vedomé použitie.

Otvorené okno. Vonku štebocú vtáčiky a ty sa práve prebúdzaš. Vedľa ešte odfukuje tvoja žena ( muž), s rukou položenou na tvojom ramene.

Na priedomí začuješ detské kroky a opatrné cinknutie vedra s vodou. Vieš: váš syn už vstal, obliekol sa a bosý vybehol k prameňu aby priniesol vedro vody, ktorým sa tatko ráno obleje. To bude zas špásu! Teraz vezme z terasy misku na ovocie aby ju naplnil malinami a jahodami k rannej kaši. Keď bude plná, donesie ti tú najsladšiu k ústam... A ty sa budeš tváriť ako práve prebudený a veľmi prekvapený...ale radosť, tá bude naozaj. U oboch.

A po raňajkách pôjde spolu so sestrou na neosedlaných poníkoch skúmať svet, aby vám o ňom mohli pri obednom šaláte s domapečeným chlebom- donekonečna rozprávať.......A bude plno otázok, o tom zázračnom svete, ale najčastejšia tvoja odpoveď bude: no, čo si o tom myslíš ty? Prečo je to tak?

A budete sa spolu tešiť s chutí i vôní obeda i života....

Ak by som ešte raz bol mladý, každý môj čin nesmerujúci k naplneniu niečoho podobného by som považoval za stupenie vedľa.

A to je v tejto chvíli asi všetko, čo by som vedel o poruchách správania vašich detí povedať.

Vlastne – ono to ani poruchy nie sú. Je to presná odpoveď na to, čo žijete.

                                          oooooooooooooooooooooooooooo

Zdenkin komentár:

Odpoveď na  Zdenkin komentár:

 Milá Zdenka,

ďakujem že si nadhodila nadhodila pár zaujímavých tém.

Na osobné invektívy ti odpoviem mailom, ktorý ak chceš, uverejním (Tento Web má mesačne cca 1600 a viac  vstupov) lebo sa netýkajú tohto článku.

Pod pojmom "divokosť" tu nerozumiem nespútaný. voľný a slobodný prejav dieťaťa – ten si vážim a pokladám ho za zdravý - , ale nefunkčné správanie neprimerané situácii ktorú môže dieťa pochopiť.- konkrétne sa jedná o deti, ktoré sa hádžu o zem.

Moje deti nikdy nič podobné neurobili a v mojom okolí to bol jav veľmi ojedinelý. Dnes je to bežná porucha správania detí (povedal psychológ), a v mojom okolí sa vyskytuje často. A tak sa pýtam: milá civilizácia, v čom to tie naše deti lietajú?

IZOLÁCIA MATKY A DIEŤAŤA OD CIVILIYÁCIE

-to som nepísal. Písal som o pobyte v blahodárnych podmienkach reálneho sveta, kde je zdravý vzduch (v civilizácii nie je), zdravá voda, (v civilizácii nie je), zdravá strava (v civilizácii nie je), ticho pre pokoj a ticho mysle (v civilizácii nie je), život v pre ľudskú bytosť prirodzených podmienkach (v civilizácii nie je) a bezpečí (to v civiliyácii môže byť). Nepísal som o izolácii, ale o múdrom rozhodovaní v tvorbe životných podmienok pre matku a dieťa.

Za extrém považujem vystavovoať budúcu matku a dieťa neprirodzeným podmienkam nereálneho sveta.

Dnešná spoločnosť žije v ne-rerálnom (neskutočnom) svete. Ak v ňom dieťa vyrastá, táto spoločnosť mu vštepuje, že voda na pitie sa kupuje v tescu v PETfľašiach. A ono tomu uverí a bude sa mu to zdať v poriadku. A na kúpu vody treba peniaze, a na peniaze džob... a s tade už niet úniku, veď ide o život. O vodu!

V tom reálnom (skutočnom) svete si dieťa ráno vyjde k Čistému prameňu(veľké Č nie je preklep) na pozemku ktorý patrí jemu a jeho rodičom, ktorý cíti ako svoju vlasť-svoj domov a napije sa Čistej vody. Len tak. Jednoducho. Bez peňazí a Džobu.... A potom si pôjde odtrhnúť plnohodnotné ovocie, ktoré tu zreje pre neho. Len tak. Jednoducho. Bez peňazí a džobu.

Do ktorého sveta chceš zaradiť svoje dieťa, matka?

Ja nepíšem o tom, za akých okolností kto má mať dieťa. Ani že každé dieťa v takýchto podmienkach musí byť "divoké". Iba hovorím o predurčeniach pre poruchy správania detí. A tie sa odzrkadlia vždy, ibaže rôznou mierou.

 Ano, všetky deti ktoré nemajú dobrý vzduch, dobrú vodu a dobrú stravu sú neplnohodnotné oproti situácii, kedy by to všetko mali.

Je bežné kŕmiť deti chemizovanými a neplnohodnotnými potravinami zo supermarketu, ktoré "upravujú" mozgový elektrolyt vašich detí mimo prirodzených hodnôt. Takýto elektrolyt potom skresľuje vnem a následne i reakciu na okolitý svet (viď opilec. Ale ten z opitia vytriezvie a spraví korekcie, ale dieťa kŕmené neplnohodnotnou chemizovanou stravou nie). To je aplikovaná vedecká fyzika. Žiadne ezoterické báje.

Aké by boli naše deti keby jedli plnohodnotnú stravu a mali pri-rod-zené zloženie elektrolytu správne vyhodnocujúc podnety? A keby bývali v domoch rešpektujúc pri-rod-zené energie zdravého okolia? A aké by boli, keby takto rástli ich otec a mať?

Akí by sme boli my všetci? Ozaj by sme kupovali vodu v tescu? Niekde sa stala chyba. Ale to je už iná téma....

Ano, každé dieťa má svoju mentálnu výbavu. Ale pre jej plný rozvoj potrebuje dobré podmienky. Bez nich ju v živote uplatní len čiastočne. Alebo scestne. A to sa i deje: k tomu, aby sa dieťa hodilo o zem alebo šlo do hysterického prejavu, treba vynaložiť mnoho (vzácnej)psychickej energie.

Ak má človek v detstve dobré podmienky pre rozvoj, jeho priridzenosťou je rozvíjať vedomie smerom k Reálnemu (skutočnému).

Ak je vedomie dieťaťa vyspelé, vidí príčinu a následok skôr než nastane.. Potom si môže svoju realitu tvoriť samo.

Nestratí sa na kozmickej lodi, ani v obchodnom dome, ani v tajge. Jeho tvorba bude vždy sledovať to najdokonalejšie – pri-rod-zený svet.

Dieťa s vedomím otupeným (zlými podmienkami )je stratené i v materinskej náruči.

Plastové hračky: nejde o to, aby sa nehralo s plastom. Ale o to, aby získalo vzťah k tomu čo je pri-rod-zené.(Aby videlo spojitosti reálneho sveta. A plast patrí do nereálneho – umelého, človekom veľmi nedokonale stvoreného sveta). A keď už pozná ozajstnú kravu, nie je problém vytvoriť si jej zástupcu z papiera, dreva, látky, plastu. (Ale načo neekologicky a umelo z plastu, keď sú tu prirodzené materiály)?

Rozhodne by som nezakazoval dieťaťu kontakt s iným dieťaťom kôli plastovým hračkám!

Citom: ak sa máš rozhodnúť pre darček pre svoje dieťa, urobíš spolu s ním gaštanka z gaštanov, alebo mu kúpiš umelohmotnú bábiku? Čo je pre rozvoj jeho vedomia prínosnejšie? -každá mať to môže mať inak. Ale dôsledok je jeden.

2 ženy:

Toto je celkom mimo misy, ale aj tak odpoviem:

Vzor muža má byť pre dieťa otec. A to kôli genetickej výbave. Alebo aspon adoptívny otec, ktorého vyberie matka. Ja nie som ani otec, ani adoptívny otec. Jeho matka túto moju ponuku odmietla. A vtedy konala nevedome v súlade s vyššími energiami.

Som muž čo umožnil jeho matke spoznať iný život. Nerobím si nárok byť mu vzorom. Ani sa nehrám tú hru na manžela a otca. Ani nenesiem zodpovednosť za jeho život. Ani som nikdy nikomu nič také nesľúbil. Mojou túžbou je aby sa našli – uvedomelý biologický otec, uvedomelá žena-matka, a syn zrejúci v skúmaní reálneho Božského sveta. Robím pre to všetko, čo je v mojich silách.

Jeho matku si vážim, mám ju rád, a mám ju kôli mnohým veciam v úcte. V tom som mu iste dobrým vzorom. A pokiaľ má matka pocit, že je pre ňu dobré byť tu, a mám k tomu podmienky, rád jej vyhoviem.

Ale mám svoj život a svoje poslanie a svoje danosti a nezostáva mi, než neísť proti svojim pocitom.

Prajem pokoj tvojej mysli.