Tak si žijem

               SAMOTA

prv, než budem hovoriť o samote, pozriem sa čo pod tým slovom rozumiem. Slovo samota má prastarý a prekrásny slovný koreň, ktorý má spoločný význam v staroslovančine, sanskrte, páli – duchovný jazyk pre áziu, a vo všetkých rečiach slovanských, a mnohých nárečiach indie. Označuje rýdzosť, pravosť, jedinečnosť. A potom je tam ešte označenie ot-, ktoré mi hovorí o odlúčenosti, odstúpení, vzdialení sa.  Takže v mojom preklade bude sam-ot-a buď ako odlúčenie sa od svojej pravosti, rýdzosti, jedinečnosti. Má za následok stav tmy, ťažoby, bolesti a  tuposti. V inom poňatí je to dej – stav  je od slova stáť, dej je od slova diať sa – a ak je myseľ boľavá a tupá, nevidí pohyb, a tak samotu pokladá za stav... ale samota sa deje, a v tom inom poňatí je to dej odlúčenia od mätúceho  a iluzórneho vonkajška a privrátenie sa k rýdzosti a pravosti bytia. Preto mojžíš, ježiš i buddha, ako aj mnoho ďalších, -prv než vydali svetlo svojej duše svetu- stretli sa so svojou rýdzosťou v samote lesa, púšte... a tak ja vnímam i svoju samotu- ako priestor pre videnie rýdzosti v bytí.... Môj svet je neuveriteľne pestrý a krásny, plný vôní, tvarov a farieb, ticha i spevu vtákov,  a všetko je to také naozajstné, a tú naozajstnosť som za celý svoj život v meste nezbadal... ak tam vôbec je, tak môjmu zraku ukrytá...O čo naozajstnejší je kôň od metra! A tak som odišiel od metra a  nasadol na koňa.

   V mojom svete mám priestor stretnúť sa s rýdzosťou. Miesto farebných ale mŕtvych billboardov krásne smreky, borovice a brezy, miesto mŕtveho asfaltu živá zem rodiaca dobré jedlo, miesto supermarketov starý krásny sad, miesto áut a burácajúcich strojov pokojne sa pasúce kozy a podriemkavajúci kôň... duša spieva  pri takých stretnutiach. A tu začína utrpenie zo samoty aj u mňa.je mi ĺúto že sa nemôžem už teraz deliť o tú krásu so svojou milou, lebo zdieľaná radosť je dvojnásobná... myslím, že len ten, kto vie byť radostne sám, môže skutočne s niekým byť.

Mnohí ľudia dnes robia všetko pre to, aby ani na okamih nezostali v samote- boja sa tej prázdnoty, ktorou žijú. Hovoria, aby sa nepočuli, vyčerpávajú sa nezmyselnými činnosťami, len aby sa to neprevalilo... ten pocit prázdnoty a osmelosti, vo svojej rodine, medzi vlastnými deťmi... Jasné, človek je stále sám, od zrodu do smrti, tak ako zrnko piesku na zemi...a človek vie- som len jediné zrnko... ale ja viem že som i Zem, tak ako môžem byť sám, keď som celou zemou?! A tak je to aj s mojou milou. Keď tu nie je, sadím malinový krík práve pre ňu, vidím ako ju jeho plody osviežia, ako jej spokojnosťou svietia oči, a keď čistím chodníček, tak aby sa jej- bosej- krásne chodilo... a tak môže byť vo všetkom čoho sa dotkne moja myseľ. A keby nebolo tej milej o ktorej hovorím,j robi by som tak pre tú milú, ktorá príde, teraz ešte nepoznaná, tak ako príde včela za vôňou kvetu. Lebo nie je tu ľudská bytosť pre samotu, ale samota pre ľudskú bytosť. Tak to múdro stvoril tvorca.