krabicové šťastie
Krabicové šťastie
Vyšná Boca. Nad teplou pecou visia mokré topánky. Operadlá stoličiek sú zavešané schnúcimi ponožkami, svetrami a vetrovkami, a válendy našimi unavenými telami. Tak dopadlo zblúdenie, zmoknutie a nútený nocľah v útulnom domčeku jednej horskej dedinky. Autobus do Mesta až zajtra...Za oknom ženie vietor ťažké snehové vločky a tu milo puká v peci drevo, na platni v čajníku šumí voda.
Vstupuje gazdiná , v rukách tácku s pohármi, nakrájaný makovník a plátené vrecko s mätou. „Len oddychujte, oddychujte!“-pozdraví, položí tácku na starý ľanový obrus, prikrývajúci ošúchaný kyvotajúci sa stôl, jej hrubé prsty rozviažu vrecko a hrsť mäty putuje do čajníka. Izbou to krásne zavonia.
Jeden poo druhom vstávame, tešiac sa na ten veľký zázrak – horúci ča a domáci makovník. Och, krásna to chvíľa... „Tetka, a či ste to vy piekla?“- sprobujem, aby som reč nadviazal. „Ja veru, inej tu niet!“vzdychla baka – no- babka – ani v čiernom nebola, ani prohrbená, a čo aj v tvári vráskavá, ale oči čisté, ba trochu šibalské, pohyb ľahký a chôdza mäkká...“-a vari tu sama bývate?!“ „-sama, veru, sama, môj je už na lepšom... už 20 rokov...“ „A nie je vám smutno- samej?“-pridal sa Peťo. „Sprvu bolo, ale zvykla som. Čítam a tal mi čas prejde...“ „a čo čítate?“ -zas Peter. „Nuž, teraz mi syn Remarka sem ťahá, hádam ten toľko toho ani nenapísal, koľko som od neho prečítala!“-smeje sa. „No, a ja tu mám niekedy taký kľud ako na západnom fronte...práve to dočitujem.“ Významne sme sa s Peťom na seba pozreli. „Akoľkože máte teta rokov?“ „Nóó, ak do pol roka dožijem, 82...“ Chvíľu ticho. To čo vidíme nejako nesedí s tým čo počujeme...“-tetka, vy si z nás uťahujete! Však ste si zo desať pridali?!“ „Och, chlapče, nevieš? Ženy nepridávajú ale uberajú!!“-chichoce sa gazdiná. „A veru už všeličo bolí, zodralo sa telo, funguje, chválabohu, ale asi ako stará embéčka – len pomaličky. Oj, malo sa ceru kde zodrať...“ Spomienky začali tiecť ako horský potok za dedinou- na zimné rána, keď boko treba vstávať o štvrtej, aby stihla dievka pre dve kravy sena zo senníku, čo bol dva kilometre nad dedinou – sena nasmýkať a do svitania nažraté kravy podojiť, o senách, čo sa od svitu do mrku – keď bol ten čas na holiach kosilo, sušilo a zvážalo, o desiatich vedrách vody čo bolo treba len statku doniesť, o oračkách a zbieraní skál miesto úrody, o letných búrkach, čo ešte i mrkvu zo záhrady do potoka splavili, o žniach a mlátení chudobného obilia, pastve oviec i kravočiekv taských kopcoch, čo keď ruku pred seba vystrieš, už sa zeme držíš, o praní v zinmom potoku...
Keď sa tetka vyrečnila, vyšumela, chvíľu ostalo ticho, rušené len pukotaním v peci.
„Hm...“- opáčil som- „a čo vás tu držalo, tetka?“ Tuším som zaťal do živého. Ticho zhustlo. Do očí jej vystúpili slzy. Sklopil som oči.
„...vieš, synak, život tu bol ťažký, ale... mladí ľudia...“ -všetkých nás objala pohľadom - „nemenila by som s vami! Ani by som teraz už mladá nechcela byť... veselo bolo a krásne na svete, i v zime, o štyroch ráno...i keď ťažko... Syn hovorí: i teraz je veselo- no ja to vidím! Niekedy si myslím:biedu trie vo svojom bohatstve... aj vnúčatá sa smejú, i hrajú, ale bosé na rosu nestúpia, teliatko nehladkajú, a ráno slnka vychádzať nevidia, kvieťa si nevšimnú... nuž je to s tou radosťou ako s mliekom... -nám to z krabice chutí- hovoria. Chutí! Ale len za to, že ozajstné nikdy nepili... a tak je to aj s ich s radosťou: či ona tiež len taká z krabice nie je?!... Nuž a čo ty, mladý – si ty šťastný?“ -obrátila sa na mňa.
Chvíľu som mlčky zvažoval. „No...“ -začal som-“niekedy ano a niekedy nie.“ -povevdal som diplomaticky- „...ale skôr áno!“-zakončil som, aby mi koruna z hkavy nespadla. „...tak potom: ký čert ťa v takýto čas po hore vláka?! Prečo nesedíš doma? Pri svojej materi?“-vybafla gazdiná. Hodila po mne pohľadom, ktorý videl až na dno žalúdka.
Opäť chvíľu tucho. Hlboké, bezodné. V ňom sa odkrýva pravda. Pomaly stúpa ako bublina. Zastane v krku. Chvíľu tam tlačí. A potom sa derie na jazyk. Horká a sladká zároveň. Opäť sklopím oči. „Lebo mi nechutí krabicové mlieko“ -a ticho dodávam „a svojej kravy nemám... tak musím von, aby mi aspon strom zašumel...“ Tetke sa načisto oči zalali, až sa jej líco slzou zmočilo. „-to je dobre... že to vieš... Už si stým spravíš poriadky... Ale tí moji...“ -hlas sa jej zachvel. „Tak si zajedzte!“ -zvrtla reč i pohľad na nakrájaný makovník. „Ja už pôjdem za Remarkom...“ Akosi ťažko vstala od stola.
Noc bola dlhá a búrlivá, ako môj sen.
Snívalo sa mi o lúkach plných krabicových mliek. A medzi nimi – jediná krava.
Tá moja!
Komentáře
Přehled komentářů
Obdivujem a dakujem, že sa delíte o svoje šťastie aj s inými. Človečina
Díky
(Gita , 27. 6. 2020 9:45)Jsem šťastná z toho Vladimíre, že jste dokázali jít a žijete ve spojení a lásce s životem. Děkuji ti za to. Děkuji ti, že se děliš o svůj život na těchto stránkách, připomínáš mi volání mé duše, mého srdce... Toho co jsem chtěla žít přesně jako vy. Dodává mi to silu vrátit se k sobě a doufám že i vykrocit a jít. Děkuju a přeju všechno v harmonii.
pravda a dusa cloveka
(edo deon, 12. 10. 2014 7:41)Oslovujuce. Kazdy z nas ide do jadra duse pri citani tychto riadkov. Bozi Duch, v ktorom sa hybeme, zijeme a sme je v nas spolocny. A ak nie my-kamene budu o tom kricat ! Toto vsetko ma velky vyznam.
tetka
(barbora, 19. 4. 2011 17:37)ahoj vladimir, ja som z vysnej boce - len som zvedava - to ste kde spali?u tety vilmy v hornom konci, ci kde?
srdce pohladí...
(Katarína Katka, 16. 5. 2012 18:06)Tak úžasné čítanie, akoby som k predkom, ktorých obdivujem zablúdila. Aj duša, aj telo pri tých riadkoch pookreje. Ďakujem...
otazka
(Jana, 11. 4. 2012 12:27)Rada by som vedela, či je to pravda alebo len vymyslená poviedka. Ale ,tak či tak, chytá to riadne za srdce...
Krasne komentare
(vlastimil, 22. 12. 2020 17:25)