Tak si žijem

Človek Zeme

Stáli a pozerali do diaľky. Pod nohami obutými do kožených sandálov cítili chvenie zeme. Nebolo treba slov. Všetko bolo jasné. Toto je posledný boj. Pohľady sa stretli. Usmiali sa jeden na druhého. Tak, už je to tu. Tam niekde v predu, pred nimi klusajú kone.Na chrbtoch nesú smrť. Ich, a možno aj smrť tých, čo im ostali za chrbtami. Na tom asi už nič nezmenía. Vojakov je priveľa....celé more. A oni ich tu čakajú pätnásti. Tí, ktorí prežili. Smrť si uvarili už dávno. Už pri narodení. Bola a je súčasťou večného života.

Tváre , ruky i srdcia sú uvoľnené. Pružnosť svalov i mysle záleží práve na tom.

Z neďdalekého lesíka sa vyhrnula riava tiel a na voľnom priestranstve sa ihneď začala formovať korytnačka z pancierov a kopií. Oči mu prebehli po légii vojakov Západu a potom po rodných druhoch. Široké hrude, odené do pancierov z veľmi hustej a tvrdej kože. To isté od kolien po priehlavok. Na hlave prilbice pobité bronzovými šupinami. Pod nimi vence z vonných bylín, čo uplietli ženy a najstaršie dcéry. Široký opasok a za ním dva ostré meče. Kdesi za chrbtom ešte krátky mečík. Široké plátené nohavice do pol lýtok. Jasné, žiarivé, modré oči. Plece pri pleci. Srdce pri srdci. Objali sa a vymenili mocný stisk ruky. Na rozlúčku. A tiež ako poďakovanie za spolupúť. Veď sa narodili v jednej osade.V tej, čo zakrátko zhorí do tla.

Ich ženy a deti sa vybrali tam, na východ, v nádeji, že sa dostatočne skoro dostanú do hustých lesov na druhej strane rieky. Tam Západ za nimi nepôjde. Všetci muži vedeli: ak sa nepodarí riavu vojska zdržať, starci a ženy nestihnú zviazať plte z nachystaných brvien a všetci zahynú...

Oči im horeli zapadajúcim slnkom. Tiene skál v prierve, kde muži stáli, sa sa predlžovali v ústrety tme, čo sa valila spolu s bojovníkmi západu. Tma čo drtí ich krajinu. Tma čo chtivosťou a krutosťou drtí ľudskú myseľ. Ľudský rod. A nakoniec drtí i tých, čo jej mečom razia cestu.

Je čas stúpnuť si za skaly prv, než ich vojaci zbadajú. Ak by sa prezradili, spŕška šípov ich zabije skôr než treba. Omnoho skôr, než o hodinu. Posledné mocné šťuchance do mohutných a silných pliec. Akoby druh druha chcel preveriť. Naozaj si taký chlap ako vyzeráš? Vydržíš? Tak, stoj si v mieste pevne! Tak, ako budem stáť i ja. Pokilaľ mi neunikne z tela posledný zbytok vedomia.

A s tým šťuchancom sa im rozleje po tele Sila. Zaplavuje ich ako rieka.

Cíti sa ako medveď. Jeho silu si prijal v tomto boji na smrť. Lebo jeho smrť znamená život jeho ženy a detí. Och, ako ich miluje... to láska mu dáva Silu, to ona mu dá ten dar, nezomrieť v smrti, ona ho skôr či neskôr opäť privedie k stretnutiu s tými, čo ich teraz zanecháva v živote.

Prišiel čas učupiť sa za niektorú zo skál pri cestičke-chodníku, čo sa pomedzi ne vinie v miernom stúpaní aby sa po chvíli bystrej chôdze rozliala po žírnych lúkach, za ktorými vykúkajú štíty slamených striech ich rodných domov... Privrel oči. Uvidel za nimi všetko čo tak miloval, všetko čo mu plnilo život až po okraj. Jej bosé nohy brázdiace orosenou trávou, detský smiech linúci sa ako najkrajšia hudba z rozkvitnutého sadu, drevený dom čo tak krásne voňal domovom....dokonca sa mu zazdalo, že pocítil od osady sladkú vôňu medu a kvetov, čo sa pomaly chystali na vlahý večer....Srdcom sa mu rozlialo teplo.

Obraz mu prerušili zvuky krokov dvoch stovák nôh. Vedel:vojaci idúci po širokej lúke od lesa sa teraz dostali na skalnatú úzku cestu, vedúcu k prierve. Ešte niekoľko chvíľ a objaví sa čelo vojska. Jeho telo spalo. Užíval si posledné chvíľky pred tým, než sa všetko napne, vymrští, všetko zaleje strašná sila čo ju cíti, spiacu, čakajúcu na jeho povel, na chvíľu, keď uchopí oba meče, čo teraz, tak ako on, pokojne, veľmi pokojne a nehybne čakali na svoj posledný boj.

Tak, tu sú. Na tvárach prach, v očiach únava a a tuposť...veď takto kráčajú cudzou zemou už rok, oddelení od toho, čo životu dáva Život.

Otupie myseľ v desiatkach bojov, v stovkách mŕtvol priateľov i nepriateľov. Otupie myseľ aby telo prežilo... Stratí sa cieľ a niet svetla v oku. Len tma pozerá spoza železných prilbíc, štítov a kopií, čo sa za nimi ježia... Oj, smutný, presmutný pohľad na ľudskú bytosť s tmou a tuposťou v očiach. Zanechali v ďalekých domovoch svetlo, teplo a lásku. Miesto toho dostali do daru chlad, zášť a strach, ale kúsok tepla im predsa žreci nechali: oheň budiaci sa u muža v boji. A toto teplo sa stalo ich domácim kozubom. Och, koľkokrát ho tam videl, koľkokrát videl ako zhaslo až s posledným výdychom, koľkokrát ho videl, ako oslepuje, spaľuje, berie mužom zdravý rozum, dáva silu ktorá sa mení v slepotu, v ktorej tuhnú v nepríčetnosti tváre, v ktorej muž zomiera skôr než sa ho dotkne zbraň.

Ale teraz ten oheň v očiach vojakov nebol. Zďaleka dnes idú, hnaní ako ovce, ťažké majú nohy a pomalé a lenivé ruky i mysle. Kým sa ten divoký oheň v ich očiach rozhorí, mnoho ich padne, svojimi telami zatarasia skalný priechod, ich krvou sa naplní matička zem. Budú sa potkýnať o svojich ležiacich, padať v pancieroch, aby už nikdy nevstali, v cudzej zemi, pohltení tmou zabudnutia.

Po jeho ľavej ruke sa ozvalo tiché písknutie.

Ani sa spoza svojej skaly nemusel veľmi načahovať, aby sa jeho meč zaboril do ľudského mäsa....

Padali prví skôr, než si stihli uvedomiť čo sa vlastne deje.

Teraz to prišlo. Stavidlá medvedej sily sa otvorili. Ruky zaplavila neobyčajná sila. V oboch bol meč, čo sa ako blesk rútil z hora na nastavené štíty. Vyrážal ich zo stuhnutých rúk vojakov, niekedy sa zaboril do kovu, rozraziac si cestu k telu za ním. Druhý meč zatiaľ odrážal alebo utínal špice nastavených kópií, ťal do železných prilbíc,vojaci padali pod tou silou ako kláty, nemajúc možnosti k obrane: to čo ich inokedy chránilo, teraz nebolo nič platné pred mečom, čo dopadá na kov, drtiac ho, a ak predsa oddolal, padol na zem spou s telom...

V čele vojska vypukol zmätok. Vojaci sa potkýnali, padali, umdleté nohy nestihli vyskočiť a uchopiť zbraň. A zo zadu sa tlačili ďalší, tisnutí tými za sebou... rástla kopa tiel, živých i mŕtvych, ozýval sa krik a ston, a meče pätnástich svišťali vo vetre Sily, duneli na štítoch i prilbiciach, zvonili na mečoch vojakov, Svaly tiel doteraz uvoľnených a oddychujúcich sa zmršťovali, napínali a zas v tom správnom okamžiku uvoľňovali. Cítil sa akoby to nie on, ale niekto iný naprahoval meč k nezastaviteľnému úderu, bolo mu ľahko, tak ľahúčko, nohy tancovali, celé telo tancovalo, vrtelo sa, hralo sa s tou silou, ako sa hrá milá s milým, všetko sa spomalilo, ustali zvuky, rev znel akoby z veľkej diaľky... meče sa pomaly dvíhali, pomaly dopadali, v akomsi svojom rytme, akoy ani mečmi neboli, len pásikmi svetla čo sa blýska v zapadajúcom slnku ožarujúcom tvár. Pomaly dvíhali svoje štíty vojaci, omnoho pomalšie, než aby im to pomohlo, pomaly padali, pomaly leteli úlomky ich mečov vzduchom, všetko bolo zrazu iné, akosi pokojné, ba tiché, len telo tancovalo svoj Tanec smrti, tanec života.

Niet smrti. Niet bolesti, niet sily čo by zmohla silu ducha Muža, čo sa postavil medzi kopie a meče pre svoju Lásku, pre svoju malinkú, teplú a voňavú vlasť....

Duch bol voľný, slobodný, letel ako na sokolích krídlach ale telo začalo nestíhať. O niečo ťažšie sa dvíhali ruky s mečmi, o niečo pomalší bol skok, plecia začali trochu tuhnúť... len sa tomu nepoddať! Po každom napnutí rýchlo uvoľniť! Tanec, tanec!

V hrudi začalo páliť. To premiera vzduchu v pľúcach ich sušila, spaľovala kde niet vlhka... ach, ako by sa potreboval napiť, uhasiť ten žiar... niet kedy. Znova a znova ďalšie telá. Ďalšie štíty. Ďalšie kopie. Niektorí z pätnástich už padli. Ako vrany sa na nich vrhli vojaci sekajúc ich na kusy. Akoy sa i ich mŕtvol báli....a bol v ich očiach ten oheň, -zabiť! Zabiť! ZABIŤ! - a ako sekali do mŕtvoly, prišla rana, ruka s mečom, ich pohľad už kalnel, krv sa valila, a v očiach svietil ten divý, rozum a cit spaľujúci oheň...

Umdlievajú údy, ťažejú meče. Údery sú ešte mocné, avšak pomalejú, rýchlej mysli nestíhajú. Letí tá dopredu a zas sa musí vracať pre pomalosť tela.... ešte, ešte aspon chvíľočku... iste ženy a starci už poviazali klady, teraz nastupujú... bystro, moji, bystro, lebo síl ubúda... Pri tej spomienke akoby sa nadýchol vône svojej ženy. Spomenul si na ten pocit, keď sedeli pred domčekom v tichom hlboku, ona kojila jeho prvorodeného syna a k tomu Tihcu im šumel svojou večnou piesňou sad. Otvorilo sa mu vtedy nebývalou silou srdce, rozplynula sa myseľ v sladkosti prevyšujúcej všetko, čo dosiaľ spoznal...Akoby v ňom zasvietilo slnce.

S novou silou sa vrhal medzi chuchvalce vojakov. Čím väčší kŕdeľ, tým skôr doň vhupol, ako sokol medzi vrany. Oheň sily nanovo vzplanul, zažiarila sila.... len v hrudi horelo ako predtým, ba viac, lebo tá Sila potrebovala k svojmu plamu toľko vzduchu....

Zostali už len dvaja. Časť vojska sa dostala prelezúc skaly, za ich chrbty a dorážala zo zadu, už nebol čas sa obracať, rany rozdával takmer naslepo.

Potemnel obzor. Očiam sa rozmazal. Ten Oheň v hrudi, stále väčší, ho spaľoval ako oheň vyhne. Ruky ešte rúbali, no naslepo. Nohy už len stáli ako prikované, k rodnej zemi, ...k rodnej zemi... Všetko sa ponáralo do pocitu pomaly padajúceho jesenného lístia... Na hrudi pocítil vlhkosť a chlad zeme. Konečne... pomyslel si prv,než sa mu odovzdal.

Pomaly mu začalo svitať. Rozoznal nad sebou drevený strop. Oj, neraz pod ním sedával spolu so susedmi, vedúc reč o živote... tu je, priviazaný o lôžko, vo svojej rodnej osade. To znamená, že pravdepodobne žije, a že vojaci sa tu utáborili a nepokračovali v ceste k rieke... ženy a deti sú už iste dávno v bezpečí. To je dobre. Môže v pokoji umrieť.

Ale smrť nechodila. Ikeď bola kdesi veľmi blízko. Dych bol slabučký a pri každom nádychu sa mu do hrude zapichovalo tisíce ihličiek. Priviazali ho zbytočne. Nevládal, lapajúc po dychu, pohnúť ani prstom. A tak ticho ležal a posielal myseľ za svojimi. Plánoval nový zrod.

Ale smrť neprišla.

Miesto nej vošli do miestnosti štyria vojaci. Uchopili ho i s lôžkom a naložili na dvojkolesový vozík. A v ňom ho odvážali preč, preč od rodnej rieky a lesov, ktoré tak miloval. Preč od rodnej zeme....

Uplynul mesiac a začal sa guľatiľ i druhý. Stále ho viezli niekam na západ, vojaci čo ťahali vozík, by ho očividne najradšej zabili, ale báli sa veliteľa, ktorý – nevedno prečo – sa stal jeho ochrancom. Bol sa niekoľkokrát naňho pozrieť, ako sa mu hoja rany, počúval mu uchom srdce na rozboľavenej hrudi, skúmal mu svaly. Jeho oči boli bystré a zvedavé, dokonca prikázal, aby zajatcovi dali napiť,kedykoľvek o to požiada. K jedlu dostával pečené mäso ktoré sa mu priečilo v krku, a ešte nejaké obilné placky, aké vo svojej vlasti nepoznal. Veliteľ mu ich nosil zrejme zo svojej stravy.

Neďaleko jeho vozíka hrkotal ešte jeden. Na ňom bol reťazou priviazaný jeho druh – Vasjata. Vozíky boli príliš ďadleko a to, aby sa mohol s ním dorozumieť. Vedel, že táto púť sa skončí kdesi veľmi ďaleko. Tam, kde je domov veliteľa.

Často o tom myslel: ako to tam vyzerá? Má veliteľ rodinu? Asi nie, veď prečože by inak šiel bojovať do cudzieho sveta? Čo okrem strachu môže viesť kroky človeka k zlovôli a boju? Má aspon dom? Asi nie, veď čo by ho mohlo inak prinútiť opustiť ho a dať sa na cestu zabíjania? I vlk a medveď zabijú, ale len ak majú hlad. Takže vojaci zo západu majú asi doma hlad. Preto sa vybrali plieniť. Možno ich postihlo sucho a nevedia si privolať dážď. Alebo im ohne spálili polia. Alebo sa vyliala rieka a odniesla úrodu.... Ale niečo mu tu predsa nesedelo. Veď i medveď, líška či vlk zabijú. Ale nenesú pri tom v očiach tmu. Kde sa tam vzala? Čo sa im to stalo, že im pohaslo Svetlo? Či ich matky nekojili, tvoriac krásne obrazy o ich životoch? Alebo vari im nešumeli nad plachietkou v ktorej zaspávali ako deti, staré stromy piesňou života? Asi nemali matky! Áno, zaiste, len tak je možné, že si nevážia domova, rodnej zeme, že odchádzajú do cudzích svetov drancovať, zabíjať a páliť.

Ten veliteľ... mal v očiach to, čo majú v očiach priatelia. Ale spiace. Akoby len spola zobudené, akoby to nevedelo samo o sebe, akoby sa to v ňom len tušilo. Jeho pohľad bol omnoho živší ako pohľady vojakov. Ibaže akýsi chladný.

Nevedel ten z pätnástich, že keď padol vysilený, so spálenými pľúcami na zem, vrhli sa vojaci naň ako supi, a veliteť hodiac naňho svoj štít, zachránil ho pred smrtiacou ranou, nevedel ako sa veliteľ s mečom v ruke postavil medzi svojich a jeho bezvedomé telo....nevedel s akým úžasom ho pozoroval v boji, nevedel, čo má veliteľ za lubom....Áno. Dovedie ho do svojej krajiny, do paláca svojho vládcu. Zajatec naučí jeho a jeho vojakov kde brať tú silu, to, čo poráža obrovskú presilu, to, čo dovoľuje i v sekunde smrti blažený úsmev... presne taký, aký mal vtedy, keď sa jeho telo zosunulo na zem... miesto kŕča blažený výraz....čo je to za sila? Čo dalo moc pätnástim mužom zastaviť dvesto jeho vojakov pol hodinu a tretinu s nich porúbať? Veď mali iba meče, dokonca žiadne štíty... Nik, nik z jeho vojska sa nemohol rovnať týmto deddinčanom bez vojenského výcviku...Veliteľ cítil, že za tou silou je ešte čosi viac.... viac než dobre trénované telo, cvičený postreh, viac než technika boja, viac než rana mečom, je v tom niečo, čoho sa nik , koho pozná nedotkol. A Oni to majú. Oni to vedia. Oni idú na smrť ťahko ako na stretnutie s milou.... Vojak si na smrť po čase zvykne. Neberie ju tak vážne. Aj sa jej často pozeral zoči-voči, šiel proti nej čelom. Neraz mu dýchla na prsty. Aj o ňom hovorili, že sa smrti nebojí. Ale to je niečo iné. On k nej len otupel. V tom množstve mŕtvol vôkol... zatiaľčo Oni jej vládnu! Berú si v boji jej silu! Ano, isto je to v tom. Berú smrti silu a obracajú ju proti nepriateľovi. V tom budú isto nejaké čary, ktoré on ani jeho panovník nepoznajú.

Veliteľ sa rozhodol, že bude veľkorysý. Za prezradenie toho tajomstva Im dá čobudú chcieť. Zlato, ženy, postavenie vo vojsku, moc... veď s ich pomocou sa on, jeho vládca, jeho krajina - stane najsilnejším štátom sveta.

Na mieste, kam ho priviezli, boli vysoké a veliké domy s kameňov poukladaných umne na seba a spájaných hlinou. Priestor medzi stavbami bol tiež vyložený kamením, a v horúcom poludňajšom slnku pálil a omamné nezdravé teplo odrážal do stien domov. Celý priestor v ktorom boli nahustené domy bol obohnaný silnými múrmi, ktoré tu ktosi postravil zo strachu, a ten strach sa teraz ubytoval v celom priestore, a medzi múrmi sa odrážal vo večnom kolobehu, nemajúc možnosť rozpustiť sa v Priestore zelene a krásy.... Nevedel to srdcom pochopiť: načo to všetko?- ale stávalo sa mu čoraz jasnejším, čo nedovolí Svetlu aby zažiarilo v očiach obyvateľov... Nemajú sady! Nemajú krásne záhrady, neštebocú im celé dni drozdy a sláviky, neodovzdávajú svoje telá láskavému pohladeniu živej vody z rodnej rieky. Nedotýkajú sa rukou ani srdcom matičky zeme. Čudný, pračudný vzťah majú ku svojim ženám, akoby to ani neboli bohyne pre nich zrodené, ale akoby boli zrodené im k posluhe.... a deti – akoby boli čosi naviac, nejaká príťaž....akoby to neboli malí bohovia, zrodení do prekrásneho Živého. I sa družili medzi sebou, ale akosi inak ako v jeho vlasti...pili omamné nápoje a s takou tupou mysľou potom rozprávali o svojom svete...miesto o krásnom reč viedli k smutnému a ťažkému a bolestivému, topiac druha do svojho bahna....miesto posilnenia a spoločného radostného tvorenia prekrásneho živého, zaoberajú sa mocou a stavbou kameňa na kameň... isto preto sú takí tuhí a strojení, že v kameni zavretí pobývajú...

I jeho dali do kamenného domca, putá už sňali, ale od neba ho oddeľuje hrubá železná mreža....Obliekli ho do nejakých čudných šiat, bez výšiviek, všitých vonných a silu dávajúcich bylín, žiť sa v nich dalo, ale... no, a čo sa mu doteraz nepodarilo pochopiť, bol ich vzťah k ich starešinovi... čudné, veľmi čudné. Na vonok mu prejavovali úctu, ba si pred ním kľakali, zo začiatku si myslel že preto,aby mu ukázali, aký je veľký. Ale neskôr zistil, že kôli tomu, aby mu ukázali, akí sú malí... A ešte: všetci sa ho báli! A to bolo úplne nad jeho pochop. Načo si ho teda volili? A vôbec: na starešinu vyzeral akosi primlado. Starešina má byť predsa ten, kto už prežil veľa zím a osvedčil sa svojim životom.

Keď sa pozeral na svet vôkol seba, zdalo sa že všetci žijú z prachu a kameňa. Ak tu kedysi bola živá zem, tak dnes je schovaná pod príkrovom kameňa... to ho sem sami obyvatelia navláčili a tak zem nemôže vydať svoje plody...takéto počínanie si nevedel vysvetliť. A tiež sa mu zdalo čudné, že sa toľko ľudí tlačí na tak malom priestore....ak nemajú dosť zeme pre svoje hospodárstva, prečo nejdú tam, kde jej je hojnosť?

Keď mu nosili jedlo na ceste, povedal si: no iné na ceste pre nich jedlom nie je. Nevedia asi aké chutné rastliny prekračujú ich ťažké nohy. Ale tu ho už kŕmia zo svojho dostatku. Strava je prevažne mŕtva, bez vône a sily.

Do miestnostivstúpil Velitel.. A sním nejaký muž, ktorý veľmi ťarbavo,ale predsa hovoril jeho rodným jazykom.

Ten spoznal, ale spojenia slov do viet bolo akési čudné... jeho jazykom rozprával myšlienky vojakov západu. Och, aké neohrabané a neforemné obrazy vznikali z tých slov.

Ako tak počúval tú reč, začínal čoraz jasnejšie vidieť: vojaci od neho chcú, aby ich cvičil v boji. Preto mu darovali život a darujú mu omnoho viac! Môže dostať jeden z kamenných domov, veľa železných vecí, ženu, potravu čo vypestujú cudzie ruky, polomŕtvu vodu a omamné nápoje, otupujúce myseľ... a budú ho na smrť poslúchať vojaci čo ich cvičí, ak nie, môže ich zabiť alebo dať zabiť...

Obrazy sa mu spoza slov vynárali ako bahnivé chuchvalce v miestach, kam sa vyliala rieka v čase veľkej vody a doniesla so sebou bahno a zbytky rastlín, ktoré v letných teplách kvasili a zahnívali, tvoriac okolo seba bubliny zapáchajúcich, jedovatých plynov.

Naozaj to bolo všetko, čo mu tieto bytosti podobajúce sa na prvý pohľad ľuďom – mohli sľúbiť? Ach, v akom bez-vedomí žijú...

Rozhodol sa neísť k tomu temnému a tak len mlčal a keď hovor vojaka stíchol, privrel oči a myseľ pustil za svojimi rodnými....

A potom sa to stalo. Vojak povedal: tvoj druh súhlasil. Bude učiť našich vojakov....

Vtom okamiho vedel- hovorí pravdu.

Tie slová ihneď stvorili obraz kopy mŕtvych tiel mužov, žien, detí, spálených osád a krvou napitej zeme.

Nehol ani brvou. Nechal myseľ nech sa dotýka všetkého ňou stvoreného. Rozbehla sa ako vlk za stopou srnky. Za chvíľu všetko pochopil.

Druh zvolil hovoriť o tom pre vojakov nepochopiteľnom. O tom, kde sa beria Sila, ako sa ovláda a ako ju užiť – k boju!

Nie, to nie je ani zrada ani slabosť. Tak ako jemu, ani jeho druhovi Vasjatovi nemohli vojaci ponúknuť nič, čo by ho primälo otvoriť alebo zatvoriť oko. Dôvod bol inde. Ponúkol im nový spôsob bytia. Ak budú chcieť Silu, musia zasadiť svoje sady, milovať svoju zem, cítiť ju v každej čiastočke tela... Prestanú s bojom, odložia tie nebezpečné hračky a stanú sa Ľuďmi Zeme.

Tento obraz zažiaril v jeho mysli, každý kúsok jeho tela poskočil nadšením. Ale vzápätí sa niečo zas pokazilo.

Znovu sa vrátil obraz spálenej zeme, mŕtvych tiel. Pred vojakmi šli ako živý štít muži - Ľudia Zeme. Hnaní Silou svojich žien a detí.... ktorí boli ako rukojemníci kdesi mnoho-mnoho dní cesty v moci vojakov. Šli a pálili a zabíjali, aby zachránili to im najdrahšie. Boli Ľudia Zeme – a neboli! Stávali sa strašnou zbraňou v rukách tupej a temnej mysle.

Jeho mysel letela ako víchor, dotýkala sa stovák riešení, každé vzápätí ukázalo výsledok. A všetky boli bez Svetla. Za chvíľu pochopil: to,čo ženie vojakov, je strach. Bude im svietiť na ich cesty tmou, hnať ich vpred, dokiaľ nenaplnia svoje životy tým temným a nedôjdu na koniec cesty. Ich strach stvorí svet, ktorý začne požierať sám seba. Nakoniec bude koniec. Nemožno ísť ďalej. Vyčerpá sa to temno sebou samým. Nebude kam ďalej hnať ludské bytosti. Tak, ako človek ktorý zomiera. Už sa nebojí smrti, lebo tá je už tu. Je od nej slobodný. To najhoršie sa už stalo. Každý krok môže byť už len k lepšiemu...

Ďalší obraz: idú vojaci pustinou, dávno sa minuklo jedlo, voda... niet koho olúpiť. Niet nad kým zvíťaziť. Padajú jeden po druhom, umierajú, nad nimi kŕdeľ hladných supov. Padne posledný. Svetom sa rozľahne tíš a mier.

A v tom tichu sa ozvú zvuky detských krokov.

Ide dieťa pustinou. Kráča ako kráľ svojim kráľovstvom. Všetko mu tu patrí, všetko je tu pre neho. Priletia vtáci, aby mu krídlami spravili tieň. Jedinému kráľovi tejto zeme. Celá je tu pre neho. Čistého Človeka Zeme.

Áno. Narodí sa znova a znova. Tisíckrát, Dieťa Zeme, Nemôže to byť inak, lebo vo Vesmíre sa nič nestráca. Ani jeho deti Ani on sám. On sám sa zrodí na púšti sveta, jeho druhovia, zobudia sa z dlhého spánku, počas ktorého prebehlo obdobie Temna.

A znova príde ten okamih: zrodí sa prvý človek ktorý nechá priveľmi narásť semienko pýchy. Zatúži vládnuť Národu....znova povstanú vojaci a zabijú svet. A znova um i vrahovia... trpí Matka Zem i Otec-stvoriteľ takto vidiac svoje deti...

Strašný to obraz stvorený do vekov.

Ďalej letela Myseľ, ako sokol nad spálenou krajinou, nehľadiac na čerň zeme,oko bystré zeleň a život hľadá. Živého sa dotkne, až potom spočinie. Vie to, sokol, celým sebou samím to vie. Veď je v ňom ten, čo svetlo i tmu stvoril. Len je ho ťažko v sebe samom nájsť, ak oko do spáleniska hľadí a púšť utrpenia ako to budúce vidí. Vidí a tvorí obrazom a nevedomosťou.

Pochopil: Všetk o je TU. Všetko tu bolo odvekov a je po veky. I v ňom je vojak. Ibaže spí. A Vo vojakovi je On. Ibaže spí.

Pomaly zdvihol hlavu. Pozrel sa na vojaka, čo mu stále dookola ponúkal tie skvelé možnosti ako vlastniť Svet. Áno. Veď to je on sám. On bude hnať Ľudí Zeme do boja s Ľuďmi Zeme!

Splnový mesiac kreslil na jeho tvár mrežu s masívneho železa, čo ho oddeľovala od cieľa.

Sedel a zbieral Silu. Bude jej potrebovať viac ako kedykoľvek predtým. Nádych mu stúpal do hrude a niesol so sebou to, z čoho rastú kvety, stromy, čo koluje v žilách všetkých bytostí. Ukladal si to do tela, každá jeho čiastočka sa začala teteliť plnosťou a nevídanou živosťou.

A potom sa myseľ dotkla mreží. Vznikol nový obraz. Pristupuje k mreži, chápe sa jej mocnými rukami. Ešte chvíľu sústredenia a potom sa ruky zaprú....mreže sa pod drtivou silou rozostúpia,aby vznikol medzi nimi priestor pre prechod jeho tela. Obraz bol bezchybný a radostný. Vstal teda a dovolil mu, aby sa zhmotnil.

Meč,čo pred chvíľou prebodol jeho druha Vasjatu, sa mu vryl do hrude. Zrak posledný krát preletel po nebi s plávajúcim mesiacom, akoby tam hľadal uistenie,že naozaj spravil všetko čo bolo v jeho silách, aby odvrátil utrpenie čo videl v obraze budúcna.

Teraz odíde. Odíde, aby sa narodil vo chvíli, v ktorej zvíťazia vojaci. Vo chvíli, kedy si temno podá ruku s prázdnotou života. -avšak prv, ako Pustina pohltí svojich tvorcov... To bude jeho čas. Narodí sa ako syn vojaka. A rozpamätá sa na seba samého. Ako vojak. Ako Človek Zeme. A isto bude boj dvoch svetov. Dvoch obrazov. V jednej hlave.Ktorý zvíťazí, to vedel už teraz. Tento obraz ho naplnil blaženosťou.

Odchádzal z tohto sveta. Vojakovi v sebe dal dôstojnú úlohu. Vybojovať dôstojný Život pre Človeka Zeme.

;