Tak si žijem

Aktualizované 28.3.10

Rozhodol som sa dať nazrieť do hrnca môjho komu sa zachce,lebo mnohí sa pýtajú:ako žiješ? Nuž,šťastne, v slamenom domčeku, niekedy i po svete šírom cestujúc...jednoducho. Pekne. Ako strom, či kamzík v Tatrách. Sem-tam ma i vlk preženie, i vietor zabúri,ale to život len živším robí. A než knižky písať čo a ako sa vo svete má,radšej všedný deň zobrazím,tak ako z rána nariastol,bo to život najpravejší, i kedˇ tebe zas len za sklom...Ale nie preto píšem, že niekto tak žiť má, ale že tak v šťastí mne dá sa. A možno i tebe k úžitku o niečom napíšem. Všetko písané je len o mme, nie o inom, a nie o Pravdách hovorím, ale len o svojich pocitoch.

6.12.

Po noci preplánovanej, miesto prespatej, budím sa vo svojom domčeku zo slamy a hliny, na slamníku v kožušinách-čo v nich spím i prikrývam sa nimi,do dňového vedomia vkĺzam. Pred oknom ,z vonku, čo temer až po zem je, leží Biela Guľa, moja psia spolupútnička na ceste životom-lačno sa mňa pozerá. Nečudo,o hodinu poludnie... Vraciam vedomie k boľavému spuchnutému lícu, či sa už zub umúdril. Včera som ho o to požiadal,i masáž a zázvor som k žiadosti priložil... Lepšie. Hrča menšia. 10 minút vydychujem vedome zápal von. Potom nadychovanie živy (to prastarý slovanský výraz pre dnešný latinský“energia“-A či vieš, že to je po latinsky En-Ergos= to čo bolo prv?-sanskrt prebral v tvare Dživa-Diva-Deva- a u nás sa deva povie tej,čo Bohu patrí,lebo muža-pre ňu vtelenho boha- ešte nepozná...), rozprestieranie do tela,a keď už ono bublinkuje a perlí,preháňam s nádychom živu od semenníkov hore chrbtom, v strede hlavy sa to otočí a hybaj dolu prednou stranou tela späť,s kade vyšla. A tak zo 10 minút, telo je ľahké a sýte.

A tak vstávam trocha akko bublina sa cítiac,koňa i kozy pozrieť,či noc dobre prečkali. Dvoje širokých ľanových gatí obliekam: jedny tenké, čo v lete ako vrchné nosím,a v zime ako spodné, druhé hrubé, z dobrého domáceho plátna. Tak isto na vrch: tenkú košieľku naspodok,hrubú na ňu,široké rukávy stiahnem koženými zápästkami,aby rukávy teplo držali a pri práci sa nepľandali a nedrali. Je to taký obrad,vec nie ľahká, i zubami si vše pomáham,ale rád! Z klinca zvesím kožuch, taký bez rukávov, čo mi až po zadok,na hlavu klobúk, čo som po nejakom dedovi našiel, hop-do filcových čižiem. Bielej Guli granúl nasypať, s kozami i capom slovko stratiť, kobylu čo sa v elektrickej ohrade pasie potľapkať,sebe placky z celozrnnej múky čo od včera večera zostali natrieť lekvárom, čo som bol v jeseni v kotli navaril, a to orieškami posypať. Keďže vonka dážď, sadám k meditácii vipassaná.

Ale nie veľmi sa dnes darí sústredenie, po hodone sa idem so psom prejsť mokrým voňavým borovicovým lesom,pomedzi pieskovcové skaly,pozrieť na drevo, čo si možno hneď vziať a čo od horára vypýtať,lebo koníkovi sa zimná ohrada v lese pod riadnymi smrekmi -už rozpadá, a keď začne od západu duť...

Navrátiac sa ešte sa po svojom hektárovom pozemku poprechodím, súdiac, kde kobylku zanedlho pásť budem, a všetku zem akoby som v rukách cítil, -alebo v srdci? Veď to jedno je. Oplotenie skontrolujem, čo som riadne nezavrel, keď som na 3týždne odišiel, a tak mi nejaká bytosť skorú jablonku z kôry trochu zlúpala... plot nevysoký, srna ľahko skočila by, ale neskočí, lebo moje je -smajlík-...ale keď nahajú otvorené... Ešte pred tmou pasce na myši pooberať. Bielej guli to zákusok. 4 kusy-aby ma,potvorky,vnoci nebudili, a s mrkom dnu.Do piecky naklásť, cibuľku na oleji podusiť, na to tekvicu hokkaido, čo spolu vyrástli, na to trošku rasce, čili,soli a cesnaku, domäkka a štipku nechať pripáliť, len do slabohneda, nech sa karamel v cibuli ukáže a chuť plná a sýta zostane. A na to slaného kozieho syra a pšeno, a šalát z mladých lístkov a reďkvičiek, čo som, čuduj sa svete na poli ešte našiel, teraz, 6.12ty..A po skvostnej večeri nápad došiel písať o tom čo žijem. To i premňa užitočné i krásne uvedomiť si deň späť...a ešte sa jedna priateľka ozvala, na pár dní prísť, niečo sa naučiť...nuž prídi. Ak ti život tam kde si nemilý a chyža so slamenou dlážkou, bez elektriky,wc a kúpelne- dobrá k žitiu na pár dní bude...Už tu také bolo. A v bytosti sa krásna zmena udiala. Hádam aj tebe pomôže. Všetkko jev rukách božích. A sami si z jeho rúk svojimi činmi nadeľujeme- si tak myslím. A pred spaním ešte jeden zážitok: tak takto chutí jablko zo sadu, ktorý som vlastnoručne zasadil.Mňáááááám! Chápte ma, som chlapec z mesta...

Usínam s predstavou krásneho zajtrajška: ráno meditácia, potom píšťaľka-koncovka pohladí zvukom zem, potom kobylke ohradu presunúť,vari i k priateľom na nej pocválať, dreva.......chŕŕŕŕŕŕŕ

7.12. zlatá s ružovou sa pretká až ma teplo zaleje a vyskočiť sa chce do práce hneď, v tele svetlo a teplo no- až dosť! Ale ešte na fialové svetlo spomeniem, nechám ho vtekať do hlavy, lebo láska a energia

oči otváramm pokračujúc v tvorbe dňa v mysli, čo všetko mi treba vykonať pre pokoj v duši a sýtosť v bruchu- nieje toho veľa, lebo v skromnosti si tu žijem,a všetko veci srdcu blízke,jednoduché, so zemou späté...Meditácia kratšia, len sa trochu svetlom napojiť, pripomenúť srdcu,že byť pumpou krvi len mlá časť jeho bytia je, a tak ružové svetlo zo Zdroja nechávam vtekať doň až naplní sa ním celý trup a sladkosť až k jazyku vyjde. A potom na milú pomyslím a lúč k nej vyšlem, i na priateľa, čo v tento čas len tmu okolo seba vidí, i na učiteľa môjho meditácie, susedov, priateľov, a koho si ešte spomeniem, ten lúčik vyšlem, viem, nespasí ich, len trošku tepla hádam k ich teplu pridá...a pre mňa hlavné: mne pomôže inak svet vidieť, než dnes zvykom býva. Potom si ešte zlatú slneečnú žiaru nechám vstúpiť do tela miestom v strede trupu, nech sa rozleje hore i dole, zlatá s ružovou sa pretká až ma teplo zaleje a vyskočiť sa chce do práce hneď, v tele svetlo a teplo no- až dosť! Ale ešte na fialové svetlo spomeniem, nechám ho vtekať do hlavy, lebo láska a energia

nestačia k šťastiu, ak múdrosť činu chýba...a tak ku Zdroju toho Svetla s úctou pozerám, príjmajúc čo priať môžem, až telo schladne a myseľ sa tichou a širokou opäť stane. Tu púšťam nestačia k šťastiu, ak múdrosť činu chýba...a tak ku Zdroju toho Svetla s úctou pozerám, príjmajúc čo priať môžem, až telo schladne a myseľ sa tichou a širokou opäť stane. Tu púšťam

predstavy a k pravde pocitu sa znova navraciam- ešte chvíľu a celé telo je Živé a jemné.Ešte zub dychom vyčistiť i naplniť, aby mal na liečenie dosť síl. A na hodinkách 11, uj, hádam by som sa mal hanbiť tak dlho vylihovať, lebo je to proti príroden do druhej ponocovať a do obeda vyspávať... ale nič sa zlé nedeje, zvieratká ma vítajú bez kriku, pasú sa oni hádam už od svitu, i kým ja spím. Ale aj tak do budúca dávam zámer: so slnkom vstať.

Ale so zspávaním to ja mám tak: niekto od starosti nespí,trápenia, ja som lačný života, nechce sa mi ho spánkom rušiť, najradšej by som nespal vôbec, lebo tozbytočná strata času … ale viem, to len moja nenažranoť. Spánok je tiež život. A tak viečka často rád by som zápalkami odkladal, aby sa ešte nezlepili...Obyčajne spávam 4-5 hodín, ale teaz v zime ako medveď- 8.

A tak som len pohladiť zverinec vyskočil, že raňajkovať ešte prídem, ale hlad nedošiel a tak zabudol som sa v práci-hre až do poobedia, súc na niekoľkých mišpuliach čo pomaly dozrievajú v mojom sade a reďkvičkách čo som sa o ne niekde v sade potkol, čo tam ani nemali byť. myslím že ma ráno to svetlo nasýtilo-naplnilo, tak živa tiekla prúdom.

Veľa vecí, čo som si na dnes predsavzal, na zajtra zostalo, bo deň krátky, ale to nič. Všetko je to také, čo počká.

A s mrkom zas do chyžky, ohníka založiť, niečo pod zub prihotoviť: moje obľúbené- pohánka s bryndzou, k tomu kopec šalátu zo záhradky, reďkev bielu, do toho olej a pár olív. Bryndza ozajstná, nie to čo bryndzou v lidli nazývajú... to mi trochu smutno, že či moje vnúčatá ešte znať budú čo je ozajstná bryndza. I žinčicu som už videl na Slovensku v obchodoch, i radosť prišla- predsa... ale aj odišla, po napití, lebo žinčica je iné. Ak niečo ako kyslé mlieko alebo smotana chutí, tak to isto žinčica nie je, čo by i naozaj kravské mlieko nevidela. A dočítal som sa na obale: ovčie mlieko a smotanová kultúra. No- skultúrnili žinčicu! Nieje to zlé, ale inak by sa to volať malo. A tak je to i s našim životom. Skultúrňujú nás, skultúrňujú- len by sa to už život volať nemalo...:-)

Aj ja som bol kultúrny. Slušný. Žil ako každý, v paneláku, živý z peňazí čo mi vo fabrike dali. Ale niečo sa stalo v mojom živote a teraz sm vari nekultúrny. Ako tá bryndza čo môj dedo robieval, trochu divoký, trochu štipľavý, no i sladký i sýtiaci zároveň. A tá ozajstná žinčica života vari z našich dávnych koreňov pochodí, od pradedov dozadu, kam len myseľ dohliadne. Tisícročia tu bola, pravá, tisíc praotcov v čase vyživila. A teraz nám povedali, že to nedobre, že smotanu treba dať... a tak máme tú smotánku-teplo ústredného kúrenia-veď to lepšie ako pec! Kúriť nemusíš, len zaplatíš. A tak dukáty zbíjame každý deň,aby teplo bolo... Ale tepla čoraz menej, vidí sa mi.

U mňa v chyži inak. Teplo odmenou za hru je, čerešničkou na torte, -alebo čučoriedkou a makom na svargovníku – ak niekto čo je svargovník vie- lebo všetko drevo čo v peci horí, Biela Guľa dotiahla, rada totiž ťahá, hore lesom mňa, dole drevo. Kobyla, aj keď vie, ani triesku nedotiahla, veď ak drevo ako detská ruka priveľké už je- do piecky sa nezmestí, lebo je tá menšia akú ste kedy videli, a aj tak ešte trochu veľká, chyžku sem-tam na 60 stupňov vyhreje, to keď si potnú chyžu robievam... a nie je mi celkom jasné, kde sa tu teplo berie, lebo včera som o 17tej začal, o20tej kúriť prestal, na pec 30 litrový hrhiec vody položil, ten ešte takmer zovrel, ráno 18 stupňov, cez deň tiež, a keď som o 16tej prišiel dnu, bolo 17stupňov... Banánová krabica dreva- keď už mrzne- na 3 dni. To tak pretože steny môjho stavania zo slamy sú,ohodené z oboch strán slamohlinou a dohladka bez trhlín ovakované sú hlinou so slamenou drťou. A ešte:slamem

né základy má dom meter hlboké a dlážku z fliaš, čo už do obchodu nevezmú, na tom hlina riadne udupaná,na tom na dlaň slamy a na tom ja! I teraz sedím na zemi, v slame, toto píšuc, bo na posteli by som sa možno i uvaril.

obr.

                                                                    Biela guľa ako traktor

Býval som na každej dlážke- hlina, kachličky, lino, drevo, koberec, no na slame mi najlepšie. Len tancovať sa na tom nedá... A keď bol som týždeň preč a vonku -12, stále snežilo, slnko nevykuklo, myslel som naisto že do mrazu v chyžke vstúpim o 4tej ráno, voda vo fľašiach určite ľadom bude...ale nie. +7 bolo, mne k divu i úcte. A za 30 minút už v krátkom rukáve, lebo do piecky moc som tenkého naložil... -ešte treba spomenúť, že obytný priestor môj 6m štvorcových má, tak preto i najmenšia piecka veľkou je. A keď vonka k mrazu je a ja lenivý kúriť, pod 16 st. neklesne, telom vyhrejem. Ale to je málokedy, lebo rád si teplo doprajem, rád zakúrim, rád drevo chystám, i rád s Bielou do blízkeho lesa naň chodím. No, ako som dožil dnešný deň, zajtra dopíšem, bo hádam už i tebe veľa čítať, lepšie žiť vlastný príbeh než počuť cudzí...

obr.

                                                                     u mňa doma

7.12.

Deň predošlý minul potichu, v čítaní knižky od Jasmuheen- Strava Bohú- to je tá, čo doniesla ten návod, ako žiť zo Svetla namiesto z kobás...A pred dvomi rokmi som bol v zime v Nemecku 30 dní s človekom čo 60 dní nejedol(len svetlo) a neschudol ani kilo, videl som, teda viem- a začal jesť nie z hladu,ale kôli dcére, že sa ho báť začala, že je ako svätý, iný než iný...A okrem trochu ovocia tuším nič nejedol ani keď sme spolu boli.A sandále naboso nosil do mrazov,a keď sneh padol a on topánky navliekol – prehodil som „chladno, čo?“ A on na to:“Ani nie, ale ľudia v mestečku sa akosi čudne pozerali...Ale inak-žiadny svätec, doteraz mi tisíc euro dlží... Ale knižka je zaujímavá, no, ako keď si auto na plyn chcete spraviť a tam je presne napísané čo a ako...iba mi to trochu suché príde. Ja radšej trebars Anastaziu od V. Megreho- tam si i poplačem niekedy kútikom oka a vlieva mi do srdca radosť i nádej... Niekto vraví: vymyslené. Rozprávka. Ale nič to, aj keby! Lebo život sa mi zmenil na nepoznanie a k dobrému, pokoj doň vošiel a zmysel, i krásny obraz zajtrajška pre moje deti a pradeti...A i som predošlé životy svoje videl z tých čias, a inak sa vtedy žilo než dnes...ale nechcem agitovať ale o dni písať.

Nuž teda o koľkej som sa zobudil neviem, ale po hre s predstavivosťou- fialovým svetlom som sa napĺňal až som sa v ňom stratil- nebolo ma nikde! -potom slnečným- zlatým, až mi riadne teplo zostalo, čo som ani len brvou nepohol no a potom ružovým, a to mi sladko v srdci spravilo. Asi ako keď som potom z chyžky von vyšiel a krásne dopoludnie, koníka, psa, kozy a les uvidel pred sebou. Potom do susedov na raňajy – 8 mišpúľ, čo sa mu na malom stromku urodilo a ak ich ja nezjem, na ocot zoatanú, a, čuduj sa svete, taký sýty sa cítim, že už ďalších raňajok mi netreba. Tak priaham koníka a za kopec k priateľovi, čo tam žije so ženou a dcérkou- oj, ľúbeznô to dieťa- v maringotke bývajú, pomôcť mu hnoj navoziť a pár borovíc- sadeníc od neho doviezť- a v družnej práci i debate stalo sa, že hnoj ocitol sa tamkde mal, i stromky na voze, ani som nezbadaj kedy, len koník akosi ťažšie nohami prepletal... Tak som z tých borovíc tri krásne kúty na pozemku urobil, akoby dlhšie polkruhy na juh otvorené, kde zvieratká za vetra i v snehu pokoj nájdu, keď stromky dorastú. A každú som pohladil a poprial skvelý život- neviem, či to dobre robí im, ale mne áno.Smajlík. A zas večer nadišiel, povečeral som čo včera, len čerstvú zeleninu udusil. A mobil zapol, sms odchytil, a odpovedal dcére čo je v Anglii žije, a zdá s a jej, že má pre syna málo mlieka... och, ako rád by som jej poradil:zo svojej záhrady jedz! Veď každá mrkva ťa pozná a pre teba rástla, veď si ju siala tehotná... ale nesiala. Tak v Bille- či ako to železnô humno volajú- kupuje. A tá mrkva nevie čo treba, len rýchlo rásť, aby bolo veľa peňazí...

Tak, dcéra moja, pri kojení mysli na sýtosť a dostatok – ikeď sýtosť dnes s dostatkom často vedno nechodí, sýtosti dosť, však dostatku málo – a čajíky z liečivých bylín, i homeopatia pomo

ôže. A myseľ drž voľnú, priestrannú a tichú, akoby lásku spievala malému. No, deň už za polnocou,hádam ľahnem, aby som ako včera do poludnia v postieľke- čo aká mäkká, teplá a slamou voňavá- nevylihoval. Ešte dcére a vnukovi pohladenie pošlem a ružový läúčik, čo mi ešte od rána v srdci zostal... Brú noc, milí.

10.12.

Všetko ako obvykle. Farbičky, svetielka, pocity... ibaže sa mi niečo čudným zazdalo...A pustil som do toho myseľ, nech si skúma. Prečo si musím predstavovať fialové svetlo aby som otvoril Priestoru svoje Vnútorné brány? Aby som myseľ mohol pocítiť aspon na chvíľu nekonečnú? Kde sa tie Brány vo mne vzali? Kto ich zatvoril? Prečo si mám predstvovať ružové svetlo prúdiace do- a -zo – srdca? Veď tú sladkosť cítim pri vnímavom pohľade na les, psa, sýkorku, priateľa...Ale nie vždy. Prečo? Čo stojí medzi mnou a tým pocitom vo chvíli keď ho necítim? Prečo nevnímam silu slnka celý deň? Prečo sa musím obliekať aby som sa zahrial, keď si stačí jasne uvedomiť stále mnou prúdiacu živu a nastane teplo? Prečo musím používať nástroje na výrobu niečoho, čo má tu byť samo sebou? Veď to všetko má bvyť opačne! To ja si mám všimnúť že to ružové svetlo prúdi keď je pri srdci sladko. A ak hrejetelo, rozsvieti sa slnko v bruchu, a keď je mseľ voľná a široká, to má vzťah k fialovej...No, a tak na dobré pozerám ale nevidím..- Ako keď je na ceste značka STOP. Nieje zastavenie kôli značke, ale značka kôli zastaveniu. Zvonka sa deje rovnaké- auto zastane. Ale ak vodič stojí kôli značke, hnevá sa. Značka ho“zdržue“.Cíti sa ňou obmedzdený.Ak zastane kôli bezpečnosti, značke ďakuje. Možno aj za život... Alebo Biela Guľa a jej hry so susedovým čuvačom Čirom- žiadne značky, svetielka, meditácie, svetielka... radosť a prúdiaca živa. Potom odovzdané, nežné a jemné zaborenie nosa pod moju pazuchu. Hm. Ako to má ona s ružovým lúčom? Ale ja nie som pes. A tak mám svoju existenci a v nej svoju cestu.

Ešte jedna vec sa mi stala dnes. Dozvedel som sa že som bohatší než som myslel, lebo myši mi za bedničku mrkvi v zemi nechali, čo som si myslel ž e zjedli, ale onni len vňať ohrýzli. Malá a krivá je, lebo neriedená, lebo byľ netrčala, ale voňavá a sladká až-až.

As tými myšami to takto bolo: zobrali farmári repku olejku z okolitých polí – 60hektárov- a zorali a tak všetky myši čo si tam v blahu žili, vo dvoch dňoch domov i obživu stratili, nuž nový raj šli hľadať, tam kde je- teda ku mne. Lebo zo všetkých susedov tuším len ja zeleninu sejem, aby som kupovať ne-živú nemusel... a tak jedle, doradu všetko. A hneval som sa na ne, ale raz som sa pochválil susedovi obrovskou reďkvičkou, len bola od spodu ožratá, i riekol som: pozri, polovicu mi myši zožrali... a on na to: -oni ti polovicu nechali. A skutočne. A ešte zú väčšiu... Tak som im vari za tú ohľaduplnosť a štedrosť vari aj poďakoval. A tak som si pomyslel: človek im sľúbil blahobyt na 60tich hektároch, a tak sa množili, veď všetkého hojnosť...A potom prišiel a vzal! Ale deti už na svete, a žiť i myši sa chce... a tak som si poveda:žite. Ja si mrkvu v lidli kúpim a prežijem. Ale vy nie.

Alebo: slimáky sa vyrojili, i zbieral som, zbieral, ale pomaly...požrali potvory všetko! A tak som chodil po svete sťažujúc sa kdekomu, aké sú to ohavy...ale každé ráno i večer za tanier svojej zeleniny zjedol... A tak hoci veľa požrali, ja však viac, hojnosť a dostatok bol každý deň, ba i rozdávať som mohol. Ale frflania na slimáky- rabov konca-kraja nebolo... A tak slimáky, sucho, mokro, myši, skočky, zajac v kapuste- to všetko bolo, ale ešte i teraz, 10 decembra mám šalátu na hriadke (i v bruchu), reďkvičiek, kvaky, zemiakov, tekvíc, ba i mrkvy hojnosť, kupovať do nového roku určite nemusím... a to prvý rok so zemou a so zeme žijem. A snaží sa tá, čo jej sily stačia! I keď zaiste ťažko jej je, keď má takého gazdu čo nič nevie, len sa všetko učí. No, trpezlivá je to Mať nedorastenému synovi. Ale už vidím: žijem v bohatej zemi! A tak ulíham s vďakou za dnešnú večeru i zajtrajšie raňajky...A ešte: vari sa rád pohrám so svetielkami. Veď prečo nie? Dobrú noc. PS:Zámer sa napĺňa.dnes som sa zobudil so svitaním. Možno pre vás maličkosť. Ale mne opäť silu Zámeru potvŕdza.

11.12-

Ráno som sa zobudil za svitania. Ale potom som znovu zaspal. Sníval sa mi sen o prahe-celá bola s umelej hmoty. Aj Hradčany. No- mám radšej Prahu z kameňa. Ale najradšej by som ju mal z dreva. Podľa možnosti zo živého... -Poď, postavíme si spolu dom na brehu rieky, nemusíme rúbať les, spravíme si živý dom! - spieva príjemný húpavý hlas mladej dievčiny, - posadíme už teraz sadenice, budeme ich polievať z rúk živou vodou, a keď vyrastie, bude nás chrániť... a tak som sa plesol po sáre: veď to môžem i ja! Už teraz, s tým čo viem, mohol by som v ňom bývať. Husto sadené kmene smrekov by tvorili živú drevenú stenu- mám také nafotené z Oravy- obložené slamenými balíkmi, zvonku i z dnu omietnutými hlinou,mohli by kmene v slame spokojne rásť až pokým as nespoja, A už teraz som schopný riadny krov a strechu spraviť na živých pilieroch- stromoch zbudovať...A čím starší taký dom, tým slovutnejší, sám seba obnovujúci a časom lepší a lepší- a aké to bývanie v takom živom dome, ktorý sám seba v lete chladí a v zime hreje?! Veď v horúcom lete v lese ako v raji, a živé drevo si samo v zime kúri- ani v krutých mrazoch nezamrzne. A priateľ na to: nebudú rásť prisebe, zhynie každý druhý, lebo tak to v lese je. Ale ja myslím: strom je kôli človeku. A spraví,, čo od neho čistá ľudská myseľ chce. A čo čistejšie ako prianie Živého a voňavého domova?! Ale ak od stromu nič nechceme, nuž – rastie si on ako chce. I tak dobre.

A tak okolo mojej chyžky už 2 roky živý dom rastie a keď príde čas a kmene sa spoja, odstránim terajšie slamohlinené steny a v novom, živom bývať budem... To je taká hra. Ak sa nezdarí, len dreva krásneho, rovného na novú drevenicu pribudne, no ak sa zdarí, duša novou piesňou zaznie.

A tak vysdiť chcem na svojej zemi ešte 3-4 také živé domy, potom jeden z nich vybrať, hýčkať, „vodou z räúk polievať“. Veď to vec jednoduchá! Kolíkom dozeme dom nakreslíš, malé jamky vykopeš,sadeničky vložíš. Ak ich dosť, za jeden deň si so „stavbou“ hotový, - a ak by nie stavba, nuž úkryt pre kone, kozy, alebo les. I takdobre. No- ale Praha hádam ešte dlho kameňom zostane. Smajlík.

A v to neskoršie ráno som si pomyslel, že s tými svetielkami je to tak: pokazený som, že svetielka stále nevidím a tak sa môžem radostným úsilím opraviť. A tak pokračujem ďalej, lebo mi to radosť nesie a dobre na duši robí. A taký radostný von vychodím do revu mocného stroja, praskania padajúcich stromov, zavíjania píl...no, posmutnela duša. Obďaleč zas ďalší les líha...-to akoby mi niekto prst lámal. I teraz, už po polnoci, bez prestania horu ničia...Kedysi so svitom gazda do voza priahal a s mrkom bol s plným vozom dreva doma- pílou-bruchatkou a sekerou 4 kubíky sám naložil a to 4 dni v roku! A dreva na celý ďalší rok. A dnes sme takí chudobní, že i hlbokou nocou robiť musíme, a nie ako kedysi- horu si ozdraviť, ale celú zničiť mussíme, aby se za peniaze čo nám za to dajú – nafty a pneumatiky nakúpili k ďalšiemu drancovaniu a hádamniečo zostane i na mrkvu z Lidla.. Tak rád by som zakričal: Otcovia! Doma vás čakajú ženy a deti a teplá večera – ale neprekročí hlas môj ryčiace motory a praskot padajúcich stromov...zatiaľ. A z čias, kedy som i ja bol kultúrny – viem, veď tí otcovvia to pre svoje deti robia! Môj otec pre moje blaho fabriky budoval... ale orať ma nenaučil, ani snopy viazať, ani mlátiť žito, hoc top všetko vedel. A tie fabriky robia tie stroje čo teraz ten les drancujú. Tažbou to otcovia volajú, Ja ťažobou. A orať som sa od cudzích učil. Odpúšťam to môjmu otcovi, ale svojho syna rád orať naučím -ak chcieť bude. Ale zatiaľ nechce. A tak mu aspoň horu sadím. A ak zdivie i on, v tej hore bude môcť bývať až bude chcieť. Veď už teraz Matku Zem chráni- v grínpíse robí, pánov pod rebrá šťuchá, že robia to, čo hovorili že Zemi robiť nebudú... ale dáva im svoju Silu, lebo z peňazí žije, nie zo svojej zeme. A peniaz je cisárov. Ja som po skalách lozil, on po atómových hrncoch, ja som proti komunistom bojoval- ilegálne knižky tlačil, republiku socialistickú rád rečami rozvracal – on monopoly a nadnárodné spoločnosti, a vari celý imperializmus...no ale neviem či to k niečomu, veď z toho všetkého žije.

A ja? Dnes pol na pol, v hrnci trochu imperializmu z Lidla, a trochu lokálu – z mojej záhradky. Ale takto rok – dúfam- inperializmu budem môcť dlhý nos ukázať a to s plným bruchom.

Tak, deň som strávil výrobou elektrického oplotku, pokým mi žýivý plot, čo je už 3 roky živý- narastie a zmocnie, aby chránil zem moju pred vetrom, zverou divou a všetkým, čo na pozemok bránou nepozvem, i pašu dá kozičkám, a pretože ten plot je jedlý- i mňa napasie, oko poteší – na jar kvetmi a vôňou, v lete lístím a ševelom,na jeseň chutnými plodmi, a krásnymi farbami. Už tak i tento rok, ale len na ukážku... A ešte rozmýšľam: viac lesa vysadiť, to za tie padnuté stromy. Aby sa Zemi dalo dýchať kým hora dorastie. A s tou myšlienočkou i ten lámaný prst menej bolí.

                                                                       Rastie mi živý dom

12.12.

Dnešné ráno iné bolo než bežne, lebo koník sa mi vnoci na prechádzku vybral, zrušiac elektrický oplptok, a vidiac ráno prázdnu ohradu, len som do gatí naskočil a ratovvať statok bežal, ale nebolo čo, lebo kobylka sa ticho pásla spolu s capkom na lúčke, čo je hustým hrabom obohnaná, čo ako plot bude – vlastne už je- aale ešte malý – a zverincom túto lúku volám. No, potom ma už robota zachytila a tak staval som znovu ohradu, potom som psa do káričky zapriahol a do lesa sa vybral mladej hrabiny- sadeníčiek navláčiť, čo by pre prílišnú hustrotu v lese za 2-3 roky pošli. A dohovor taký z obcou mám- ja som na svoje náklady obecnú cestu opravoval, tak ako odmenu môžem obci pomáhať príliš husté nálety – sadenice- riediť.

A dnes bol posledný vhodný čas – podľa lunárneho kalendára, ďalší až o 3 týždne,ale to už asi bude zem na kameň zmrznutá.

A keď som akurát prácu-hru dokončil, stromky posadil, požehnal im a vysvetlil im ich úlohu, priateľ prišiel, nuž v reči sme sa zachytili až do tmy. A potom som si pšena navaril a tekvice svojej k tomi, fajnej, zatrepanej so žinčicou, čo mi ešte z jesene ostala, lebo teraz už len 1 kozu dojím, 4 deci mlieka, ale sladké je a husté, lebokozy i sena majú i čerstvej trávy. A tak ako červík v jablku, moje kozy v sene žijú, lebo to ich dom, dudý z näútra stoh, takže kŕmiť netreba,von i dnu si idú akos im zachce, do ohrady, čo ich ďalej nepustí, aby mi mladé stromky nežrali. A žiadna poáca s tým nie je, len vody raz za 2 dni dať, a 5 minút podojiť.

Čo sa vody týka, tú si vozím z meditačného centra, buď autom, ak mám cestu, 300 litrov naraz v bandaskách viem odviezť, alebo kobylku zapriahnem a vychádzku si obaja urobíme. Máme i stuňu , ale 50 metrov hlbokú a pumpa ešte nie je, hľadáme riešenie, ako sa bez elektriky zaobísť.

Ťažšie to je v suchej zime. Zver seno žerie,piť pýta a voda v bandaskách rýchlo zamŕza. Tak ju treba do domčeka vláčiť, aby vodou zostala. Ale dá sa i tak. Nuž a večer som po dlhom čase rádio vypočul, ale vo svete sa nič nové nedeje. A popri tom som gare plátal, bo sa mi už na zadku predtali. To od toľkého sedenia. Smajlík.

No, a teraz sú už 3 hodiny ráno, takidem hádam drať kožušiny, kežiac v nich. Tak dobrú noc a krásne sny, milý V-ladi-mír, i všetkým bytostiam v celom Ves-Míre. Chŕŕŕ, chrŕŕ´..

.

Zimný motýľ

14.12.

Dnešný deň som prežil v znamení dreva- do desiatej som nakladal so susedom z dediny tenké kmene na vlečku, jasne si uvedomujäús, ako draho žije ľud pospolitý- od desiatej do trinástej mistroj podával z veľej kopy na vlečku, ja som to tam rovnal, a opäť nnový bunt... Skoro 3 hodiny bežal motor poháňaný naftou, v jeho železných útrobách sedel človek a trochu sa triasol zimou, možno aj hlukom a chvením stroja. A keby bol sused vyliezol na tú kopu dreva a zhadzoval mi do vlečky, ešte i tak by chvíľami musel čakať kým uložím...i zahrial by sa pri práci, i vône dreva nadýchal, a to všetko vtichu prírody. A aj mne bvy sa omnoho lepšie pracovalo, lebo ak jew tejo pod vplyvom niečoho nepríjemného, svaly zostávajú v napätí a strácajú schopnosť sa riadne uvoľniť, pracovať naozaj účinne. “Já vím, já vím“- pritakal mi onen sused, „no-ale vod čeho mám pak ten stroj?!“ -vysvetlenie, nad ktorým moja myseľ žasne.Hm. Tak na to by som sám nedošiel.

Z takej vlečky by som ja kúril 10 rokov...a v meditačnom centre to zhorí za mesiac!

A ešte- 10 dní býval v mojom klobúku motýľ babočka. Držal sa vnútornej steny či bol klobúk na hlave alebo v polici... Chcel som ho darovať malej Kristínke, keď som bol u nich – aj s motýľom pod klobúkom – ale zabudol som. No, a dnes motýľ vyletel do sveta – mojej chyžky. Chvíľu sa motal okolo pece, potom sa mu zapáčila moja čelovka, teraz sedí na hrade a tyká mi tykadlom. Je mi ho ľúto. Rád by som mu dal najesť, ale neviem čo. Ale- myslím si, on žije zo svetla, inak si neviem predstaviť, ako môže teraz v zime po 10tich dňoch pôstu tak čiperne lietať. A možnno to preto, že v tom klobúku chodil celé dni po svete so mnou... I so mnou sa čosi deje. Dnes som raňajkoval až na večeru. Dovtedy vôbec nebol hlad, hoci robota s drevom hustá, chlapská... jedlo mi v chyži akosi starne, a podľa toho si myslím, že jem menej než obvykle. Hádam aj ja budem ako ten motýľ- žiť zo svetla. Ale to mi nie cieľ, pokiaľ hovoríme o tele. Ale je mi jasné, že zo setla žijem už dávno. Zo Svetla túžby, vieery, nádeje, lásky k zemi, zo svetla práve tejto chvíle, a pokiaľ je myseľ voľná, všetko to vidí a spája a teší sa. Ale keď sa na niečo prilepí, stratí voľnosť, je úzka – no, vtedy hádam požieram sám seba, - zožieram sa- povie človek. Ale tých chvíľ poriedko je, ale sú, overujú ma, dávajú telo mojim hviezdam. AS niekedy sa o ne aj potknúť dá – a bác na nos.A človek zvie: frňák moc dohora bol.

17.1.

Moje dni plynú v podstate podobne. Vstávam s rozvidnením, hodím kobylke sena, čo ma pekne preberie, potom si ešte ľahnem do teplých kožušín, zahrám sa so svetielkami- všetko je teraz omnoho ľahšie a príjemnejšie ako pred 10timi dňami, asi o pol desiatejobehnem s vedrom vody zvieratá, je totiž cekodenný mráz a voda vo vedrách rýchlo zamŕza, takim ju nemôžem nechávať, potom idem “hádzať drevo“ - nakladať na vlečku- pre centrum -a to aj s odvezením do tretej, potomdomov,no piatej zakúriť a znovu zvieratá naakŕmiť a napojiť... denne im venujem 25 minút práce – teraz v zime, v lete omnoho menej- a za miulý rok som mal peňažný zisk 31 tisíc...

Včera som si bol močiť otlaky na plavárni, bazén, parná sauna, vhirpool, podvodná masáž, tobogán, “divoká rieka“, -a to všetko len za 80 korún! Prvých 5 monút som bol nadšený, ďalších 30 rád, ďalších 30 som to vydržal, potom už nie. Celé mi to ako v pitevni pripadalo, biele kachličky, sklo, v saune zavíjal výrobník pary, všetko na čip a automatizované, odľudštené, ešte aj tá voda bola akási neživá... možno som jediný na svete, komu sa to tak zdá, iný možno za tým vidí čistotu, praktickosť, ale ja by som tam rás trošku štrku, piesku, rybičiek, možno i nejakú tú riasu, alebo lístok na hladine.... .a veru pôjdem na plaváreň zas len keď tam živá voda bude.

A dnes som bol slúžiť metrixu, peniaze míňať, motorovú pílu kupovať, čo ju elektrika ženie, lebo moja staručká už nadobro doslúžila, zuby z koliespl jej vypadali, čo aj železné boli.

A celé mi to dnes čudné prišlo: ráno hospodár od dreva traktor od chladu naštartovať nemohol, tak stroj – nakladač, čo je traktorom poháňaný, nenaklada, i akási rúrka na olej mu praskla, to bolo terba dať kdesi pozvárať, potom ďalši traktor zohnať čo ten prvý roztiahne, a ten druhý zas potreboval nabiť batériu, i do mestečka musel gazda autom ísť, aby mu jeho nabíjačku ktosi opravil, a ten nebol doma, lebo sa mu auto pokazilo a bolo treba do opravy... no, dojem môj: na stroje my robíme, život míňame, celé to síce veľmi, veľmi pracovné a snaživé je, ale akési sivé. A taký sme si utkali svet: i ja po meste chodím aby som kúäpil- svoju živu dal- za stroj, čo mu o nejaký čas zuby vypadajú, pretože píliť ručne 40 kubíkov dreva- oj, toľko halušiek som ešte nepojedol. A tých 40 preto, že ľudia sa okolo strojov točia celý čas, a potom meditačné centrum potrebujú, aby načisto zmysel života nestratili. A robím to nie preto, že tie peniaze čo zarobím sú mi viac ako prechádzka na koni, ale nevedia si rady s drevom v centre. Až keď už niet do pece čo položiť, začnú sa po dreve zháňať- väčšinou poloosurové donesú, lebo kto by si svoje dobré suché predával? A i to ešte na daždi a snehu nechajú, a mokré ide do pece, a raz toľko ho zhorí koľko by suchého, a tak sa les ešte o polovicu viac drancuje. Tak som si povedal, že sa chvíľu o to budem starať, aby do pecí len suché šlo, kôli úcte k lesu. Ale aj peniaze mám rád, ale čas strávený vo voľnosti radšej.

20.12

dnes som sa zobudil do -17, no v mojej chyžke bolo +17. O ôsmej som mal ísť k priateľovi do sauny, ale vonku sa všetci čerti ženili a tak som sa ostal pozerať na tú svatbu spoza okna.. Starosti mi ale robí kobylka- tejto zimy má akúsi krátk srsť, navyše je tehotná. Ráno vypila 20 litrov studenej vody a celá sa začala triasť a krívať naobe predné nohy. Hu! 7 rokov som choval Hucule-malý horaký kôň- a keď bolo -20,a boli pokryté sneho-ľadovým pancierom, z ktorého im trčali čierne nosy a oči, spokojne si vyhrabávali zbytky stariny, vyzerali ako rodení eskimáci. Hafling- moja kobylka- je tiež horský kôň, ale zimný kožuch sa jej tento rok nie veľmi zadaril... A tak som prvý krát v živote do hrubej vlnenej deky obliekol.

Hucule to mali tak: keď sa ochladilo, srsť sa zježila, takže vy&&zerali o 2 čísla väčšie. Ak by ich niekto obliekol, srsť sa nemôže naježiť a telo sa nemôže prirodzene brániť. Ale mooja Nasťa sa nie a nie naježiť... skúsim jej dohovoriť.

21.12.

Dnes o 2 roky končí mayský kalendár, a vari aj tanto svet... ten vlastne končí každou sekundou -Smajlík. Ráno sneh pod nohami vŕzga- to znamená minimálne -12, ale hádam aj o 2-3 stupne menej. Nálada skvelá, všetko čisté, biele, zverinec čakajúci na poživeň. Deň prebehol pri štopkaní ponožiek- mám dvoje, z hrubej vlny, už aspon 10 rokov. Vždy, keď hrozí diera, zaplátam vlnou, čo som sám vyčistil a naspriadal. Teraz je už tá ponožka skôr zo záplat ako zo štrikovania, a ďalej som si zašíval všetky diery a dierky na rukaviciach, nohaviciach, trupoviciach- pardón – košeliach. Je to pre mňa taká tichá, nenápadná meditačná práca, ktorá sa stáva veľmi nápadnou ak ju človek zanedbá... Potom som ešte robil placky na stretnutie osadníkov – z 1 kg múky, takže som si urobil v chyžke tropické leto – 32 stupňov. A v lete, keď bolo vonku 30, vnútri 20 Smajlík.

Stretko osadníkov bolo úžasné. Zišli sme sa, aby sme pomohli tejto zemi očistiť sa od kliatby a nežiadúcich energií, čo sme tu väčšina zanechali pred 5000 rokmi. To je dlhší príbeh, ale určite ho chcem na inom mieste popísať, lebo je nie len zaujímaavý, ale i poučný a živý i dnes.

Začalo to posefením okolo ohňa (sviečky), kde sme všetci hovorili o svojom vzťahu k pôde. Potom práca vo dvojici – hlboké pozeranie do očí, asi 5 minút, potom vyjadrenie pocitov alebo obrazov, ktoré prišli. A potom zas kruh- ja som bol „Tvoja zem“, pekne po rade som sa pred každého posadil - zas chvíľuj hlbokého pozerania do očí, potom vyjadrenie pocitov k“mojej zemi“, krátke, hlboké, až zo dna duše. A potom povedala zas „tvoja zem“ tebe. „tvoja zem“ som bol ja, ale zároveň som to ja nebol. Nikdy som nevedel dopredu čo poviem- vlastne čo ti povie tvoja zem. Často mi vyhŕkli slzy pri tých spovediach – toľko pevnosti, trpezlivosti, pokory a nadčasovosti koľko jej má zem som pokope ešte nikdy necítil. Zem na každého veľmi trpezlivo čakala, priala si dotyk jeho mysle a ruky, sľubovala pevnosť, istotu, pokoj, obživu, radosť. Niekedy poznámky typu: „tvoje bosé nohy na mojej koži sú mi krásnym hladením“, alebo „túžim po tvojom dotyku“, alebo: „ešte nevieš akú silu mám, preto sa bojíš zveriť mi svoj život!“ alebo: „viem že ma miluješ, to stačí, všetko čo z toho pocitu urobíš, ti stonásobne vrátim! „alebo: „všetko je tak prosté, samo-zrejmé a jednoduché, nie je treba zložitosti! To posledné patrilo mne.

Potom sa ešte každý vyjadril čo cítil a kam ho to pohlo. Takmer všetkých k svojej zemi. S láskou a novou parou. Tak dúfam. Že im – nám- to vydrží naveky.

A ešte jedno sa stalo v tom kruhu, keď som bol zemou: dve oči, z ktorých sa začali kotúľať slzičky. Potom slzy. Potom taká malá niagara...pramenila kdsi veľmi, veľmi hlboko, až na dne duše. Až tam bola zahrabaná túžba a prastará dôvera- a na tom veľa smútku za strateným rajom. Ale duša sipamätá! Bytosť sa zobudila a všetka sila čo doteraz driemala sa zdvihne ako vlna a zmení život a začne meniť svet okolo v rajskú záhradu. Viem to, aj ja som to tak prežíval, a i teraz, keď o tom píšem, tisnú sa mi slzy do očú. A rozžiarilo sa srdce a zaplavivlo mňa -Tvoju zem- jasom, teplom a láskou. Keby to patrilo Vladovi, bol by v tej chvíli najšťastnejším mužom na svete. Ale bol i tak, jednak skrze tú zem, jednak spomienkou na podobné prežité.No, a taký namäkko som prišiel domov, za veľkého sneženia a fujavice, koník stál na lúke ako snehuliak, tak sa mi ho zľútilo a zašikoval som ho do smrečiny pod skalu,´. A hľa – tam iný svet, tichúčko, len ponad koruny skučal vietor, a teplo a útulne – ako v kuchyni. Aj som mal chuť zostať tam s ním nocovať, taká krása! Ale predsalen- nie som kôň. A tak nocou do teplej chyže. Brú noc.

A ešte: kým som zaspal, šlo silné mettá – pocit milujúcej láskyplnosti- k jednej z mojich priataliek, ktorá možno zostala tehotná, neplánovane a nechcene -ešte to ale nie je isté. Mala aj taký prášok, čo by život vzal novému dieťatku, ale veci sa inak pohli a prášok zostal v kabelke. Chvála Bohu! A tak svetlo zo srdca zaplavilo večer bytosť, a nie že by to moja túžba vyslať, len som si spomenul. A aj za krstného otca sa hádam ponúknem, ak sa nová bytosť v septembri narodí...Smajlík

24.12.

Ranné svetielkové hry prebiehalirýchlo a samé, všetko veľmi ľahko. Dnes som skoro celý deň pracoval, vyrábal zariadenie, čo sa doň štvrť kubíka ddreva uloží a potom sa naraz píli, čo hádam aj 2/3 času ušetrí oproti bežnej príprave, a aby som nemudel materiál kupovať, potrebné bolo rozrezať po dĺžke 12 kmienkov a to ako materiál použiť- tak ešte som aj zariadenie na pozdĺžne pílenie vymyslieť musel i urobiť, to všetko mi skoro do tmy trvalo. A potompoďho dopmov, zverinec opatriť, poza lopatky poškrabkať...-rozhodujúc sa vianoce ako každý deň, veďn predsa každý deň je pánov, tak prečo jeden z nich vybrať a inak uctiť ako astatné... Ale inak sa stalo než som si umienil.Ale nie mojim chcením, ale prstom osudu....Na večer polievka, fazuľová so zemiakmi, kvakou a žinčicou, všetko toto na mojej zemi vzniklo zo svrtla, vody, vzduchu a zeme, iba korenia a soli som dodal kúpené, a ešte trocha varených krúp zo včera do toho, a myšky mi otvorili železnú rezervu biochleba z raže, -obal rozhrýzli, potvorky, a tak ho dojesť bolo treba, tak som z neho na platni topinky urobil, podrveným syrom posypal za horúca, list čínskej kapusty k tomu... no a skadiaľsi na mňa aj tvarohový koláč vypado, čo som si už sôr bol kdesi kúpil a nezjedol, i pomaranč sa mi vygúľal čo som si (po niekoľkých rokoch) kúpil, aaby som v saune džús a tetrapak kupovať nemusel, ale nakoniec mi zostal, a i fľašku vareného vína, čo som si bol ešte z nemecka doniesol- som ohrial, tak- hostina bola nevídaná a bez úsilia- všetko akoby z neba spadlo. I slamu som na podlahu včera čerstvú podstlal, a bohato, i spať by sa dalo v nej, a i čisté biele prádlo som večer navliekol, lebo čo som doteraz nosil, už biele dávno nebolo a ust mi už len tá najparádnejšia . Vyšívná košeľa ostala, no,ale to všetko si až teraz uvedomujem, ako to píšem, a za náhodu to určite vydať nemôžem... a po dobrej večeri som si zapol rádio, že počasie na zajtra zistím. Ale čo som tam začul, do dávnyych chvíľ ma vrátilo, do času, keď sa zo zarytého ateistu behom štyroch hodín Patriaci Kristovi stal, a vlastne sa to udialo behom okamihu, a tie 4 hodiny som tancoval, smial sa a ďakoval, a to bola prvá moja premena, po tom, čo som Jeho oči nad tou krásnou Zemou uvidel, a v tých očiach nekonečné more Lásky a mieru , čo sa popísať nedá, iba prežiť. A na to spomínajúc i teraz slzy, striedavo plač, vďak, sladk horkosť a tyrkysiová ž iara... aj toto čo píšem, pre slzy zle vidím. A spomínam ako šiel a neuhol, brat môj- veď jedného otca máme, lenže on Vedel, zatiaľčo ja som v tečení času zabudol, i ja pôjdem, neuhnem, budem pokračovať v Tvorení ku sláve Otca a cti Syna, to prvé- stvoriť Priestor lásky pre sebe, svoju ženu a deti, ktorý nás živiť bude, i chrániť, i napĺňať. A tak sa mi bežný deň sám premenil v štedrý večer a ten zas v deň vďadkyvzdania...pokiaľ sa bytosť nezabudne niekde v sebou vytvorenom umelom svete. Potom sú i vianocei všedný deň ako slamu žuť. Dobrú noc teda, milé bytosti, a nech sú všetky naše dni štedré.

25.12.

Bomba! Dnes som si spravil šalát z čerstvých lístkov šalátu z mojej záhrady! A to pred včerom bolo -16 a 10 cm snehu! Bůh je převeliký! -ako vravia naši kolegovia moslimovia – že vymyslel šalát rastúci i v zime. Inak: príjemne strávený deň vymýšľaním kŕmidla pre Nasťu. Začala podivne plytvať senom:čo hneď nezje, na to sa vymočí a vykadí. A tak som vymyslel a stvoril mocné kŕmidlo z kmeňov, čapované, klince iba na ukážku...

26.12.

Pokračovanie tesania kŕmidla. Krásna práca s voňaným drevom. Úplne iné ako hádzať drevo na vlečku a potom píliť motorom... Všetko spokojne, s rozvahou, dlátkom a sekerou. Na konci vzniklo koňooddolné kŕmidlo, ktoré prežije pravdepodobne veľa rokov... to nie je práca, ale krásna hra

A ešte som robil Nasti novú ohradu, tam, kde bude na jar pole. Vyžerie všetko do korienkov, kopytami rozbije povrch trávy,na jar to bude ako poorané. Počas jarných dažďov rozhodím obilie a ešte ho nechám zašlapať do zeme. Ale kus predsalen pooriem. Aby som vedel porovnať sám sebou.

Ale budem myslieť na svojich slovnských predkov, ktorí zem neorali, len rozryli- rozhrnuli pluh ťahal muž, nebolo treba ťažného zvieraťa, lebo plúžik sa zabáral len 10 cm hlboko aby pôdu rozhrnul, zaím šla žena a do rýhy siala čo bollo treba , kráčajúc poo rýhe ju znovu zatvárala...na obživu jedného člena bolo poterbné 10x10 metrová plocha, to bola práca na 1-2 hodiny. A chleba na celý rok. Inak to bolo, keď človek začal kŕmiť siatinami zvieratá... a ešte predtým Slovania- Védi považovali za nepriateľné vnikať do zeme železom. Pestovali ako indiáni- bez orby. Aj ja som skúšal, ale som sa z toho nikdy nenajedol. Len raz mi nariastol krásny ovsík, ale príliš hustý bol a keď pršal veľmi silný dážď, ovos zľahol a splesnel. Budem skúšať ďalej. Pán Fukuoka skúšal, uspel, učí. Ale v Japonsku. Po včerajšom šaláte sa mi vidí možné všetko.

9.1.Pár dní som sa odmlčal, tak spomeniem na to dôležité len stručne.Prišla moja milá, Viki, a 48 hodín sa nepohla z postele- spala sladko, dlho, vypnúc všetko, čo nevie vyúpnúť v metrixe, cítil som, ako veľmi to potrbuje- hlboký a dlhý oddych, čo dočiahne až na dno duše...

V chyžke som nameral rekordných 32st., ale pod 27 teplota nerklesla ani náhodou.Ale nebolo to tepo len drevo, ale aj milovaním, niekedy divokým a ohnivým, niekedy ako vnáranie do hlbín oceánu, no i hladní sme boli po sebe, lebo sme sa mesiac nevideli... Ale miesto toho, aby sa živa spotrebovala a už „pokoj“ nastal, stále sa nová valila, jemnejšia a plnšia. Tak som to ja cítil. Ako ona, jej denník čítajte. :-)

Silvestra sme strrávili na 22-ojke(v meditačnom centre), po dobrej večeri hovor prúdil pri stole, po čase sme sa presunuli do malej meditačky, kde Kamila -domáca to pani- búdu na nás ušila, rozdala papiere a hŕ sa nový rok plánovať, i kariéru, i ospbný život, i seba-nájdenie, i službu svetu, na všetko tam bol šuflíček, a po nejakých dvoch hodinách sme to pomocou špeciálnej meditácie pritiahlik sebe,, aaby sa to všetko splnilo. Ja by som prial re tú chvíľu nniečo spoločnejšie, živšie, kde by sa nám viac srdciastretli, ale i toto bolo potrebné a prínosné. O, a prišiel i čas ísť si pripiť na privítanie nového roka sklenku šampaanského a popriať si navzájom to dobré... no a potom sa bubnovalo a pískalo, i mirkova fujara zaznela, a dobre nám to šlo, ale keď Viki bubon chytila a s s bubnom čo Verča v rukách držala, začala sa rytmom zhovárať, pekné to bolo, až mi husia koža sem-tam naskočila. I spolu sme si na jeden bubon zahrali, porozprávali sa, i to hádamaaj ako milovavnie niekedy znelo, aspon mne. A tak sme sa až do rána pretĺkli, a ešte dohodli stretnutie na západnej a východnej skale vrchu Šedina, to sú vyhliadky, odkiaľ doďaleka krásny výhľad je. A i sme sa stretli, poopriali Zemi našej veľa mieru a svetla, i na koncovkách to všetko poslali do diali. Ale i silnejší obrad som na tej skalle zažil. A to pred dvoma rokmi, keď 6 týždňov ani kvapka nespadla, svorne sme sa osadníci zišli, zo 12 nás bolo, s bubnami, píšťalami, túžbou v srdci dážď privolať... i spievali sme mrakom, dažďu, prizývali, i spoločný obraz dažďa stvorili, držiac sa vospolok za ruky v kruhu na tej skale, i tou bardskou piesňou, čo ju majú Česi v mimoriadnej úcte „kde domov můj“ to všetko zakončili, ale pre mňa to nebola hymna národa, ale hlboké ich vyznanie Zemi, s krásnym obrazom krásnej zeme... a tak som sa spýtal sám seba: a ty? Kde je tvoj domov? Milované slovensko, alebo ctené čechy? Nuž teda: na tej zemi, čo si v nej sad vysadil a čo ju c srdci nosíš, nech je to trebárs iu v Grónsku. Ale: ako krv nie je voda, ani rorná zem nieje rodnou zemou len tak...ale najviac mi pasuje: vysadiť sad tam, kde sa človek narodil. Ale i inam sa dá a je to tiež tak dobre, aak je to v srdci priaté.

No, a potom na štvrtý deň po volaní dažďa naozaj začalo pršať.

Ale i tento zimný obrad mal svoje čaro, i keď si myslí, že sme jasnejší a živší obraz stvoriť mohli, keby sme viac vedomia a jasnosti chvíli dali.

Druhého Viki odišla, zostala po nej akási diera... za tých pár dní prirástla mi k domčeku i kživotu – k srdcu už dávno- ako by tam odjakživa bola. Svojou jemnou mäkkosťou do všetkých käútov natiekla, cyplnila priestor, ale nie ako niekto, kto sa rozpína, ale ako niekto, čo prázdne plným robí...

A teraz už 2 dni v kuse sneží, tuhé mrazy povolili a teplota sa tesne pod nnulou drží, snehu nad členky, ale niekde riadne záveje. A tak v domčeku sedím, plánujem, obrzy robím čo a ako &´dalej, ponožky zašívam, utečenú Bielu Guľu po svete lovím, varím, meditujem. Pokojný vnútorný život si žijem, a to prajem každému, kto tak chce. Lebo sám na sebe cítim, aké je to pre mňa potrebné. Zastať, usporiadať veci v srdci i hlave, dať im súvis s ostatným svetom.

A ešte: pri jednom milovaní sa Viki „ohnivou guľou“ stala- ako to sama pomenovala- to je vtedy, keď sa hlaavná ivodráha pre tvorivú silu uvoľní a jas jednu „jasyňu“ v hlave zaaleje, tak zmizne telo a len ten oheň ostane a pocit veľkej hĺbky a priestoru, a to môže trvať chvíľu, ale aj hodiny. Nemá ona žiadneho školenia o tom, a tak to živý dôkaz, že ohnivá guľa skutočným, dejúcim sa javom je.

12.1.

Za oknom ma víta mrazivé ráno a ja sa rozhodujem urobiť dnes husársky kúsok – prejsť mojim TICOm (najmenšie u nás prdávané auto) na asfaltku. Aké jednoduché – pokiaľ medzi ním a asfaltkou nie je kilometer snehových jazykov a závejov. Nie z nutnosti, len ako cvičenie...

No, to som si pocvičil! Ten kilometer som šiel vyše hodiny, znovu a znovu cúvajúc a prerážajúc záveje z rozbehu do zastavenia, znovu a znovu obúvajúc auto do reťazí, ktoré – o číslo väčšie- každú chvíľu padali, a to rôznym spôsobom, a čímbližšie k ceste, tým väčšia dráma – postup po desiatkach centimetrov, hlbší a hlbší závej... ale iné je dôležité:- pocit „toto je život. Ja si s tým poradím. Čím väčší závej, tým nezlomnejšia vôľa. Ale vôľa na ceste nestačí. A tak myseľ, čo i na chvíľu bezradná- znova vynachádza nový spôsob, až nájde ten pravý, a beznádejne zapadnuté auto je zas späť v koľaji a preráža si ďalších 10 centimetrov záveja...mo

iesto toho, aby sa po tej koľaji vracalo bezpečne späť – veď tam je to už prejdené... Tak, taký je človek. Nezlomný, ak je myseľ zameraná a pružná. A nemám pocit: JA som to dokázal. Lebo tam nebol žiadny ja, tak ako keď sa dieťa hrá- tam nie je to dieťa, ale to hranie sa. Alebo skúmajúci vedec: skúma, pokiaľ nepochopí. A zaabudne na JA, ostane len túžba spoznať nepoznané...a keď je spoznané a pochopené, potom príde JA.,ako šakal ku koristi leva. No i to je v poriadku, veď aj šakal je božia bytosť a má tu svoje miesto, tak, ako i lev...len dovtedy však, pokiaľ si ten šakal nepovie: to som ja, ten čo ulovil! A tak to cítim: v každom je lev, ibaže niekedy tuho spí. A po jeho pláňach sa preháňa šakal a myslí si: som pánom sasvany!

13.1.

Dnes som sa rozhodol urobiť chodníkorob. To jezariadenie, čo v snehovej pláni plnej závejov urobí chodníček príjemný pre nohu i lyžu... a to preto, aby sa mne i susedom šľahšie životom kráčalo. A i preto, lebo Biela Guľa ťahajúc ma na lyžiach po ceste – si hravo poradí v stope, ale v záveji má čo robiť sama so sebou. A tak som na starú širokú fpšňu pripevnil za sebou 2 pneumatiky, celé som to zapriahol za moju krásnu Nastenku, postavil som sas na to a davaj cestou čo predtým cestou nebola – a za mňou krásny chodníček! I špásu i úžitku. I sane som opäť spojazdnil čo som si vymyslel a urobil, i lyže, čo som našiel v zbernom dvore, drevené, so starým KANDAHAR viazaním, čo sa dá na kažsú topánku, i na moju čižmu – pripäť. No, a tak sa hrám so svojim životom, tu koňom ťahaný, tu psom, a tak si myslím: keby taká zima až do marca trvala!

15.2.

Dnes som od rána robil chodníkorobom chodníky priateľm za kopcom, ale traktpristi, čo ťahali z lesa drevo ma predbehli. Rozryli hádam polku sveta! A tak sme sa z kobylkou i psom vracali trošku ako po daromnej ceste, ale zs až taká daromná nebola, lebo sme všetci traja videli, čuchali i počuli kus nádhery tohto sveta, čo pani zima v lese stvorila. A veru bolo sa na čo dívať a čomu sa diviť!(= od slova Diva- Boh). Zbytok dňa som za svojim novým minipočítačom, čo ho note-book volajú, no note-book – zápisná kniha- vskutku úplne inak vyzerá. Včera som ho v prahe cestou kúpil, idúc do autoobchodu gumičky do bŕzd na TICO kúpiť...-to mi v jednej meditácii také došlo, že čo ako sa krútim, tomu sa nevyhnem, ak len sám pre seba nechcem žiť...

A spommenul som si na časy pred 15timi rokmi, keď som svoj prvý počítač kúpil – pre pamätníkov- 286tku,tridsaťťisíc ma stál, to bol môj ročný zárobok. Nie však zo špásu som ho kúpil, ale kôli práci, lebo som mal vydavateľstvo v ktorom som riaditeľom bol, redaktorom, grafikom, i sadzačom, krektorom, knihárom i obchodným zástupcom... no, takže pre toľko osôb sa počítač vo firme oplatí.

Chlap mi ho doniesol domov, zapojil, „tuto sa zapína, a pred vypnutím stlač toto“ - a odišiel. A ja som 5 dní a nocí objavoval, pokiaľ som prvú stránku napísal i uložil tam, kde som chcel... Ale potom to už išlo, lebo som si všetky nemožnosti i funkcie dobre za tých 5 dní oskúšal, a kým som si knižku dopísal, zvládal som všetkko ľavou zadnou, a i som si obslužné programy sám vyrábal. Snáď to i teraz tak bude, ale vtedy sa moja myseľ tešila z ponárania sa do nového, s nadšením som sedel a sedel... ale teraz je to, ako keď Mongola z koňa do kabíny boeinga posadia a povedia – keruj, naučíš sa. Naučí. Človek je chytrá opica! Alle živé pod sebou nemá, nevonia to ako konská srsť, ušami to nestrihá, no, neživé je to, ikeď v pohybe...

Zavolali do paríža Aboridžincov- austrálskych domorodcov- nahrávať ich bubnovanie, spevy i hru, aby to potom páni dobre predať mohli a vrecká si namastili... ale prišli tí Aboridžinci z letiska do nahrávacej miestnosti, chodia dookolaa, na všetko ruky kladú, skúmaavo prehliadajú všetky tie gerety a čudne sa pri tom tvária, až ich „starejší“ riekol: veď tu ani stromy nemajú. Poďme domov!

A veru šli. TA, ku svojemu, v živom si o živote spievť... A i ja som tak trochu Aboridžinec. Myseľ húta: hm, zaujímavé. Čo všetko tá skrinka vie. A láka to, vládnuť jej... ale výživu to duši nedá. A prv, pred 18timi rokmi somporovnania nemal, lebo môj život umelý v umelom bol. A dnes mi to tak prichodí, akko keď kôň len slamu žerie- bachor plný a sily nikde! A tak aj moja myseľ: plná dobrodružstva, objavovania, vymýšľania, ba i radosti z úspechu, ale tam v nútri hladná.. vraví si: na čo to všetko? Nuž- aby si mohol toto čítať, s tým, čo ty zakusuješ vo svete- zrovnať. A i naopak:jaa si môžem svoje z tvojho zrovnať, aby svet lepší bol obomi. No, a o slammených domoch a živote v nich napíšem, aby mladí nemuseli do otroctva peňazí vstupovať, po zbytok života bankárov živiť len za to, že majú kde hlavy skloniť. I básničky a poviedky do siete dám, možno niekto ucíti, ako som ja ucítil od iných... no, tak mi držte palce, milí, nech sa viac sadu a koziam venovať môžem, než tej ne-živej skrinke, a nech jej denne za pomoc, čo mi robí, ďakovať môžem.

23.1.

Trochu dlho som sa odmlčal, lebo času nebolo, a keď bolo, prepisoval som na PC čo som doteraz rukou písal.

Za ten čas som zas s drevom na 22ojke pracoval, denne sa na saniach za koňom po poliach preháňam, meditujem...ani toho za mnou veľa nevidieť, ale dni sú plné a v pohybe. Dnes som zlepšil pec, pecisko som vystlal špeciálnou peciarskou vatou, takže drevo si udržuje vysokú teplotu horenia, dokonalejšie spaľuje, horí dobre i jediné malé polienko, čo predtým nebolo. Teplo sa neberie plameňu, ale spalinám. A tak som musel zväčšiť varnú platňu, aby sa spaliny stihli ochladiť. Funguje to.

A ešte som so v predošlé dni pripravoval návštevu slovenska. Rozoslal 130 sms, spravil termíny pre individuálne strednutia s 50timi záujemcami. Tak túto prácu by som rád zveril niekomu inému. Ja by som mu za do doniesol z lesa kopu suchého dreva... ale niet komu.A práve som dorobil placky, mmmmm,fajnééé...a tak mám v domčeku 30 st, a pretože som lakomý púšťať teplo von, sedím v slame na zemi, kde je znesiteľne.To musí byť pohľad! Fúzato-bradatý chlap s copom v bielej ľanovej košeli s koženými zápästkami, v širokých ľanových gatiach, naboso, v slame na zemi so skríženými nohami v hlinenom domčeku, pri sviečke ťuká do klávesnice počítača. Hm.

Zamýšľal som sa nad slovom počítač. Myslím že týmto termínom by sa žiadny stroj hrdiť nemal. Slovný základ je totiž ČIT. A to je výraz pre vznik vedomia. A vedomie zas od slova VEDETI-poznať.stroj nemá ani vedomie ani poznanie. Presnejší by bol názov zrátavač. Ano, to do čoho ťukám je rýchly zrátavač.

27.1.

Dnešný deń je tak trochu smolnýi .Už ráno po ceste na 22 – na saniach ťahaných kobylkou- som jej dovolil nacválať, vzala to veľmi radostne, tryskovala si šírym poľom, ja som sa dusil prachovým snehom, čo vírili jej kopytá, a miestami som mal pocit, že s zadusím, nehľadiac na to, že naozaj nehľadiac- iba ak do bielej tmy toho bieleho prachu, ktorý som mal všade. A keď som pritiahol oťaže, vlastne som pritiahhok ku zadným kopytám seba a sane. Tak mi zostal vlastne len hlas a nádej, že do konca poľa je ešte ďaleko...no, ale po chvíli si dala Nasťa úpovedať a prešla do rezkého klusu, čo bol prísľub prežitia... ale do miesta pri plote, kde sa dalo vojsť len krokom bolo rak blízko... spomenuj som si na jeden jesenný deň, kedy sme si s nasťou rezko cválali poľom len na ohlávke a jednej oťaži, ktorá sa jej rozviazala, a tak sme si ďalej cválali bez možnosti meniť smer a rýchlosť – na slepom koni! A tak Nasťa v ráži rýchleho cvalu preletela lesáckym plotom, ja nie, ostal som visieť na kraji vzniknutej diery. Muselo to vyzerať veľmi komicky, ale kým som nezistil, že ja i Nasťa sme pojazdní – do smiechu mi veľmi nebolo... Ale teraz sme to s tým prechodom do kroku zvládli, Nasťa mi uverila, že je najvyšší čas prejsť do kroku.... No, a ďalej so mal dnes na pláne urobiť sane pre 3 kozy, aby som mohol svoj zverinec previezť na 3km vzdialený ranč, ktorý sa stane ich domovom na čas, ktorý ja budem tráviť pohybom po Slovensku... ale pred dokončením som si uvedomil, že by som ich nedostal z dielne, lebo dvere sa ddali vďaka ľadu otvoriť len na 60 cm, a sane mali meter krát meter... a tak som sa rozhodol pre možnosť odviezť ich dvojkolesovou károu, ibaže som si nebol celkom istý, či to kobyla do strmého kopca v toľkom snehu utiahne...A potom som sadol do auta a šiel na objednené nastavenie motora so Lípy. Už piaty krát! Naposledy mi nemohli nastaviť, lebo bol predzápal miesto 7 stupňov 40... a tak som to odviezol do značkového servisu v Prahe... a za nastavenie predzápalu 7 stupňov zaplatil 800 kč. A dnes prekvapenie: predzápal 40stupňov... reklamácia ma bude stáť minimálne 2 cesty do prahy...Zbytok dňa a večera prebehol už bez problémov, naspriek tomu, že teplota večer a vnoci klesla na -18... A večer som ešte počúval rádioreport z moskvy z novoročného kúpania v rieke Moskve pri -24 stupňoch... a to niekoľko stovák ľudí, včítane detí, do mikrofónu hovorili sve sestry práve vylezene z vody- 7 a 9 ročné, ktoré uprosili matku, aby mohli aj oni...nakoniec to absolvovala i reportérka. A chválila si. A ja sa tu idem postať z -18...

Bezvetrie a nebo plné hviezd. Zlá karma sa vyčerpala v priebehu dňa.Smajlík A tak si teraz ticho hoviem pri piecke s kúskom čokolády v puse....

28.1.

Dnes nastal deň D. Ráno priaham kobylu a nakladám kozy a capa. Bielu Guľu mi postráži sused Tomáš. Vydávavme sa na dobrodružnú cestu. Vnoci sa oteplilo a spustil sa silný vietor so snežením, Všetko zafúkané, záveje po kolená. Niekde nad. Ale kobylka sa prejavila ako statočné zviera, trpezlivo prerážala záveje so mnou na chrbte a vozom za sebou, hore kopcom fučala akko lokomotíva, a za pol hodiny sme vykladali na ranči. Ja som potom skočil na lyže, čo som si nezabudol hodiť do káry ku koziam, ale palice som zabudol, a vydal som sa za vetra a sneženia späť, spomenúc, ako som lyžoval bez palíc kerdisi: syna na sedačke na chrbte, dcéru na pleciach, držiac ju za nohy, a takto sme sa vracali domov z nejedného výletu z bratislavského Lesoparku.... Ale cesta dnes bola dole kopcom, čo aj hlbším snehom, ale prachovým. A prekrásnym zasneženým lesom....

No, a teraz sedím v buse do Bratislavy, natriasajúc sa po „diaľnici“ pred Brnom.... myslím že je to najhoršia diaľnica v európe. Aspon sa to hovorí a moja skúsenosť to potvrdzuje.

17.2.

všade dobre, vnutri najlepšie! -hovoria chlapi, ale keď nemám pri sebe milú, tak tým myslím moju chyžku. Nuž teda zvládol som život v matrixe, Vo všetkých mestách kam chodím všetky termíny plné,neviem či sa mám tešiť ači smútiť, či sa svet k lepšiemu chystá a ľudia lepší chcú byť, ači k horšiemu, zo zvačšujúceho sa utrpenia chcú von... ale hľadajú, menia sa. A to dobre! No, a čo si s nimi zažívam, to je tak trochu tajomstvo, lebo dávajú mne do rúk, nie inému... a jednak na osobitnú knihu.Lepšie ako v kine, kde deterktívku premietajú. A tak hodina rozhovoru ujde ako pár minút a ja sa takmer nikdy do nej nezmestím. Aj so synom som sa stretol, čo si umienil,že podnikateľom bude, vlastné tetovacie a pirsingové štúdio si otvoril, no dobrá korporácia to sme-on ľudí nivočí a ja potom naprávam...No,a spadol do toho až po uši, 14 a viac hodín v pasci denne uviazne, a ešte stále dúfa že to do času...no, kiežby. Ale dýchať mu to nedá, i s milou jeho ho to akosi rozpája, i keď by práve tmeliť malo, veď si to spolu vymysleli, i robia. Ale ak človek ozajstné nežije, vyhladne po čase duša a hoc i televíznou slamou sa chce nakŕmiť, ale márne, len plné brucho ostane a väčší hlad.A príde nepokoj a človek sa o druhého chce oprieť, ale ten je v tom istom, a tak čo krásne a farebné bolo, vybledne a zosivie a niet inej pomoci len sa zmieriť a sivým ostať,-a to tí mladí našťastie nevedia, -alebo znova a znova v sebe hľadať, uvidieť kde Živa v nenávratno uteká a život bez starostí a povinností , v jednoduchosti voliť... Jasné, oni vždy budú, pokým telo máme, ba i potom vari- ale na miere záleží. Veď aj ja som bol súkromný podnikateľ. Viem aký to chlieb. A synovi by som radšej iný podal,ale jeho je život i voľba i cesta. No, a tak som na mojej ceste pokročil do považskej bystrice,mikuláša,lučenca,i Bratislavy, všade známich i neznámich postretal, ponaprával chrbtice, vyvalené ramená, pokazené žalúdky opravoval, pokrivené pohľady narovnával – to sa pozná podľa toho, že pohľad už pokrivený nieje, že vec takou zostane ako bola, len utrpenie z „ja“ a „moje“ zmizne a bytosť môže skrze tú vec do seba nahliadnuť. A k tomu terba veľké bezpečie pre bytosť, a ja iné vlastne nerobím, len to bezpečie. A ľudia sa čudujú:Ako o tom vieš? Veď som nič nevravela...no, z teba som si to prečítal. Tvoja duša mi povedala. Tebe stále hovorí,len pre hluk v ktorom žiješ nepočuješ. Ale keď stíchneš.... a ja som vtedy tichý. Veľmi tichý. Takmer až nie som. Som len aby som mohol hovoriť. Ale čo počuješ, nie som ja. Ale lepšie neveriť mi. Bo v čo veríš, ne tvoje. Ale pravda je v tebe. Celá. Ak vieš, už neveríš. A tak never ale predpokladaj, že to tak môže byť... ostane v duši svetlo? Spokojnosť? Tichá radost? To sladké „Oh!“? Tak je to pravda. Tvoja. Život dostane farbu a vôňu.Ale nie sám od seba,ale cez pohľad a čin.

A svoju púť na východ som na spiši krásnom ukončil, sediac spolu s 20timi bytosťami, do mysle pozerajúc, vnárajúc sa do tej džungle predstáv a všetkej tej slamy čo mysel vie vytvoriť keď jej necháš aby ti vládla....až ju to zunuje, lebo ty sa ničoho nechytíš čo ti predhodí, a potom Ticho zostane a mier a prázdna myseľ, ostrá, rýchla, bdelá, ale -a práve preto- prázdna. Až potom môžeš uvidieť čo a aké je, keď je myseľ taká.

Od detstva mi vraveli: Mysli! Mysli!Mysli! A tak som myslel. Skoro sa mi to v hlave zavarilo. A potom prišiel niekto, kto mi povedal: nemysli. Prestaň už s tým.Radšej tancuj. A ži. A teraz to hovorím zas ja iným, vravím im ako sa to môže stať ak chcú. Lebo nemyslieť a vidieť je veľmi ťažké. Už dva a polo tisícročia sa to volá vipassana- meditácia všímavosti a vhľadu. A bytosti začínajú vidieť, ale neveria vlastným očiam, neveria tomu čo vidia, lebo svet ich učil iné...A i ťažko je niekedy spraviť krok do toho nepoznaného, lebo nové je to a neznáme, a niečo by vás tam mohlo i zožrať...ale zostať v poznanom už málo. A tak bytosť vykročí... až sa dostane nad priepasť...ten ďalší krok je do prázdna....nie, to radšej nie.... ale nakoniec predsalen vykročí, chce to odvahu, spraviť ten krok do priepasti! Vzoprieť sa egu. Ak sa stane, človek letí ku dnu...čoraz rýchlejšie... voľný pád. Ale kosti sa nelámu. Nestrieka krv. Lebo dna niet. Niet kam by ste mohli padnúť! A tak sa z pádu stáva let. A z priepasti nekonečný Vesmír....

Osobne si myslím, že to každá bytosť vie. Ten priestor je v nás vždy. Ale sme naň načisto zabudli.A to je Cesta: spomenúť si. Všimnite si, vážení, čo je to za pocit, keď sa ráno s chuťou a slastne preťahujete na posteli? Vtedy je myseľ prázdna. Bez myšlienok! Ale vie o každom pocite vzniknutom týmto dejom! Och,och, aká to slasť dobre sa pretiahnuť! A vraví sa, že to slastné preťahovanie sa, je „orgazmus bez energie“. A je to tak. Myseľ je prázdna a veľmi ostrá, silno vnímajúca...pri orgazme je tam ešte ten prúd, výbuch, čo nás nesie Boh Vie Kam...Preto mám tak rád orgazmus. Ale tú silu radšej roztiahnem a zjemním, ako keď si spomalíte film, aby ste všetko veľmi dobre a jasne videli, každý okamih...všetk je potom také sýte a sladké, jedna vlna za druhou...a tak sa môžte vlniť v tej sladkosti do zbláznenia...alebo do rozhodnutia nechať to voľne vybuchnúť. Až sa stratí zem.A ešte je tu veľký dar:spojenie dvoch bytostí. Ale vo výbuchu nie je nik, kto by sa mohol s niekým spájať alebo nespájať. Ale toto už nie je program vipasánového zásedu ale tantrickej meditácie...:) Znova opakujem: keby sme boli plní tvorby krásneho a živého, milovanie by bolo len vecou plodenia detí a radostné a bytosť plniace vzrušenie by trvalo od rána do večera práve z tvorby krásneho a živého... lebo čo iné je sex než pokus o tvorbu krásneho a živého?

Po 19tich dňoch sa teda vraciam domov, myseľ pokojná a prázdna, v srdci mier a radosť so stretnutia s krásnymi bytosťami. A ešte s kufrom,spolu s kozami a capom na vozíku ťahanom kobylou Nastenkou- aj som ju tuším pri stretnutí vyobjímal- závejmi a vysokým snehom, rozprávkovým lesom cez horu domov, kde je presne tá vôňa, čo vás pohladí rovno po duši...

A dnes ešte toto: pretože mi nešiel naštartovať starý počítač, dal som ho do servisu. Verdikt: pamať nezvratne poškotená. A s ňou celý môj archív, homeopatické a liečitelské programy,literárna tvorba....a mysel kričí:NIÉÉÉÉ...Ale to všetko je už minulosť. Šrot.Začína mi nový život. Každým okamihom. Znova a znova.Chvála Bohu! A tak sa myseľ vzdáva. Niet o čo bojovať. Bitka je prehraná. Takže je tu víťazstvo. Kde? No predsa vo mne.Programy zmizli. Ale život je TU!

Zatiaľ čo som sa ja špacíroval po slovensku, po mojom sade sa špacírovali hladné zajace. Že boli hladné naozaj, svedčí miera a počet ohryzených stromkov, hlavne ovocných... teraz sa ukáže, akú silu má príroda...nezostáva mi iné, len ťažké rany natrieť balzamom a pripomenúť stromom, ako veľmi si cením ich živej prítomnosti v Priestore Lásky.....a mám tak trochu výčitky svedomia, že som pozemok nezabezpečil dostatočne, tak ako minulý rok... Bol som preč 30 dní, práve v tomto čase a nebola zničená ani halúzka... možno môže za to ochranná pasta, ktorou som stromky natrel, alebo magický obrad, ktorý som pred odchodom urobil,alebo mnou nepoznané...Ale tento rok som zaspal na vavrínoch....

27.2

Dni ubiehajú v novom metrixe- denne trávim hodiny za radičom(kompjútrom), radiac písmenká tak, aby ich spojenia tvorili u iného obrazy, ktoré mi tečú mysľou... skrátka klepem do stroja všetko, čo som mal napísané rukou- poviedky, básne, piesne.... a veľa z toho strkám na sieťovú nástenku (blog to volajú -kto má záujem -permaweb.cz), kde si to môže kto chce čítať....a okrem toho sa učím surfovať v medzisieti (internete), a to je pre mňa novinka, lebo za oných čias, keď som pracoval s radičom, také bolo len v Amerike...A tak jedna z prvých mojich ciest viedla – akože inak- na erotické videá. Hm, kto by to bol povedal (milá ďaleko a poriedko...:) ) prezrel som ich možno desiatky. Nečakal som že to bude mať ducha, ale aspoň nápad a hru... ale nič. Donekonečna penis, vagína a ústa... uf, ak by toto malo byť milovanie, tak to radšej celibát.. Asi som zhýčkaný tantrou.Ale zviera je tiež mojou súčasťou, i zvedavosť, obe treba nakŕmiť, lebo ak zostanú hladné, zožerú mňa...:) len im terba dávať čoraz fajnovejšiu stravu. Potom zjemnejú a skrotnú, ba na dobrých pomocníkov sa premenia... Ale toto boli kosti bez mäsa.

Dnes na mňa dýchla jar, a tak som zapriahol kobylu do saní a dal sa odtiahnuť k autu do dediny, aby som vyrazil na ňom na kúpu semiačok pre budúcu úrodu... a keď ich platím, cítim sa, ako keby som to obeživo dával na svätú vec.A rozhodujem sa pre ďalší rok sa zásobiť semiačkami sám. A už sa neviem dočkať jarného orania. Možnože ale Nasťa to s tou orbou vidí inak:).

28.2.

dnes som natieral balzamom stromky ohlodsané zajacmi, niektoré 20-40 cm v kuse, komplet dookola a spieval som im „ochraňuj ťa živa, daj ti silu liečivú...počas celého natierania. Nový stromček, nová piesseň...z diaľky som zazrel voľne behajúcu Bielu guľu, ako sa naťahuje s nejakým ťažko spoznateľným predmetom... a tak som jej zakričal:“Biela, čo to máš, dones mi to ukázať!“ Pustila to a podiška pár krokov ku mne. „príď aj s tým!“-povedal som jej, ona sa vrátila, zobrala to do huby a doniesla k mojim nohám. Tam to pustila. Spýtavo na mňa pozrela.Bola to stará surová koža z nejakého srnca... „aha-“ -povedal som, „tak to móžeš...“ tak si to zas vzala do huby a odniesla k domčeku... až potom som si uvedomil, že som ju nikdy neučil nič priniesť,pustiť, zobrať...nič z toho čo na moju žiadosť urobila. Bolo to všetko absolútne v toku.... obaja sme sa presne a jasne cítili. A tak si predstavujem spoluprácu človeka a zvieraťa.

Minulé leto sme nacvičovali „sadni“ bez slov či gesta. Postavil som si ju proti sebe, a keď som mal jej plnú pozornosť, pomyslel som si jasne a silno: sadni. A ona sadla. Keď sme to zopakovali zo 10krát, už ju to prestalo baviť a uchádzala mi pozornosťou i očami. Odvtedy som to ukazoval niekoľkokrát známim, vždy s úspechom. Potom som na toto cvičenie zabudol.

Ale aby ste si nemysleli ako perfektne mám vycvičeného psa:keď sa rozhodne vybrať sa na prechádzku, nezastaví ju ani myšlienka čo by zrazila k zemi i slona....:-)

Ale nemôžem sa na ňu hnevať, lebo aký krám, taký pán......

10.3.

Dni tečú ako horská bystrina, semtam nasneží a ja ešte stále chodím na internet na saniach v záprahu, nočné zimoty -15 a denné okolo nuly, takže jar sa ešte nekoná.... Ale urobil som si mail a web, a rôzne účty a napchal som kopu príspevkov na Permaweb, tak som už zasieťova ý jako sa patrí, čím som splnil silvestrovský sľub.

Minulý víkend som sa zúčastnil na kurze O PONO PONO, to je hawajský koncept ako spraviť lepší svet... Bežne už také kurzy až tak nemusím, ani ako lektor, ani ako žiak, ale mal som jasný pocit, že tento hej... Ale lektorka Zuzka mi povedala, že už je plno. A tal som sa aj čudoval, že moja neomylnosť nedostala priestor sa prejaviť, ale predsa: zuzka dumala, zvažovala a preciťovala, až dospela k názoru, že do tej skupiny patrím, a tak ma vzala ikeď naviac.A tak som držal energie aby zuzka mohla bezpečne lietať po dobré správy... Ale veľmi sa mi páčila práca s vnútorným dieťaťom. Malo úžasnú dôveru a jednoduchú múdrosť. Keď sme ho mali obliecť do indigovej kombinézy (ochrana) s tromi karabínkami na páse(dôvera, istota a bezpečnosť) a mali sme mu zabaliť batôžtek na zajtrajšiu cestu, povedalo mi, že oblečenie potrebujú dospelí a nie deti, a že dôvera, istota a bezpečnosť sú stále tu, a batôžtek nepotrebuje, lebo všetko čo potrebuje dostane, a to v pravý čas... No povedzte!!!

A včera ma pozvali povedať niečo do TV o samote. Schuti som sa do telefónu zasmial, lebo tu na samote je niekedy ako na Václaváku. A tomu človeku som poveedal, že má zlé číslo, a že len ten, kto sa naučí samote, môže byť skutočne s. A to sa mu zapáčilo, a že to mám prísť povedať pred kameru. Tak som mu povedal, nech siprečíta webovky a ak sa mu to bude vidieť, tak hej. A vielo sa mu. Ale od včera stále rozmýšľam nad svojou samotou, mám to ako zrnko piesku na zemi- som zrnko, som ním od narodenia, ale jasne viem, že som i tou zemou, ona sa skladá zo mňa, som jej súčasťou. Tak ako môžem byť sám, keď som súčasťou?? -takže samota je nedostatok uvedomenia si celistvosti. SAM je v staroslovančine, sanskrte a jazyku páli jedinečný, celistvý, naj, a OT je odtrhnutie, odídenie....A ja viem a cítim že som jedno s tým úžasným stvorenstvom. Ale predsa sú chvíle, keď zatúžim podeliť sa, preto aj ten mail a web. Ale najradšej pohľad do očí, dotyk... a niekedy sa cítim sám, vtedy, keď sa nemôžem podeliť o krásu s milou, môj život nie je korunovaný, rozdaný, rozsiaty... a tak -hoc trpezlivo- predsa nedočkavo- čakám, kým ho korunuje deva krásna a múdra, s ktorou splodíme bytosť, čo to všetko vidieť bude, ba lepšie ako my, a toto dedičstvo pretavovať bude sebou vo veky.

12.3.

za oknom ticho padajú vločky, kozy i kôň pokojne prežúvajú svoje raňajky, pred dverami leží v klbku pes, len kedy-vtedy pokýva zo sna nohami, zrejme zas naháňa nejakého zajaca... všetko je na svojom mieste. Pokojné, tiché, pra-dávne.

Písala milá z upršaného anglicka. Ako rád by som ju pohladil, spolu-sediac a spolu-cítiac tú pra-dávnosť. Tak to je tá samota? alebo nie?

A pretože tu nemám milú čo by mi vyšila košieľku, pustil som sa do toho sám. Muž má vedieť všetko, aby tomhol naučiť robiť svoju ženu. Aj vie :).

14.3.

Dnes som absolvoval nočné vysielanie naživo v čt. Dokonca som ho aj prežil. Z 5min.monológu bol nakoniec asi dvojminútový, takže som nepovedal skoronič z toho, čo som chcel, ale možno tak lepšie... ale potom bola časť z moderátorom a to bolo veľmi príjemné a nezviazané. Z televízie nezbohatnem :-)

16.3.

Dnes do rána napadlo 20 cm snehu...hurá, ďalšia zima! Znova sane, kôň, záveje... Ale doobeda nadčim zaniesť zvieratká do láskavej opatery dobrého suseda, čo ich -kým ja budem po slovensku kočovať na železných koňoch-opatrí. A tak sa zopakovala cesta vozíkom- na ňom kozy a cap- a na kobyle sediac ja- cez záveje a ťažký sneh za kopec k susedom. A naspäť na lyžiach, čo som si bol na vozík prihodil...a potom zo stiahnutou riťkou TICOM po zasneženej poľnej ceste...Ale prešli sme. A tak nocou u priateľa na považí usínam, na ranné konzultácie silu zbierajúc...

pokračovnie v denník 2