môj denník7 od 12.7.13 do dnes
!pre najnovšie príspevky klikni na koniec celého textu!
Prišlo leto a na pozemku mi rozkvitli krásne farebné kvietky......
27.7.
Nemecko som hladko a príjemne absolvoval, zas nové príbehY, ale i potešenie z pokroku bYtostí na Ceste....a ako som tak v tej krajine nemeckej býval, na priedomí po večeroch pri zmrzline vysedával, pekne bolo, vlaho, i susedia došli a hovor sa priadol, i pokoj s nich vanul – veď kedy ak ni teraz – ale mne sa trochu úzko videlo, dom na dome, a zvyknutý holý sa po hektárovom pozemku v slobode premávať- a tua ni sa kde vyčúrať, bo z každej strany vidia. A všade len trávička a kvety, potrava čo mi doma pod nohami rastie, tu sa z holandska vozi a eurami sa za ňu platí, akoby nemci ani kúsok zeme pre šalátik nemali....nemajú, bo všade golfové trávy robia.
Celé na hlavu postavené.
Veď nechať si na grundštuku zeleninu rásť, je ako mať doma stroj na tlačenie peňazí....
A potom príde Leoni, čo som ju ako päťročnú na kolenách hýčkal, teraz však už dáma dospelá a krásna, vyššia ako ja, i s krásnym mužom prišla. Prišla, bo čas od času ju zničohonič smútok chytá a hlboký je že sa jej vtedy žiť nechce a nevie prečo, bo zle si nežije, ani v chudobe, ani bez lásky...a potom zlosť a hnev do nej vojde, špliecha dookola, sváru narobí...a keď to prejde, ju to mrzí a nové cestičky k ľuďom musí hľadať.
Počúvam, čuvy ostrím. A ako sa myseľ hlbšie do jej živy norí, radosť prichádza.Až sa mi usmievať chce. Vidím more iskrivej živy. Šarm, odvahu, neskrotnosť. Po tete,čo za socializmu do ruska biblie pašovala, hoci jej za to niekoľko rokov ruskej basy hrozilo ak by ju chytili...Ale potom smutno príde. Až sdce stisne. Živa tam – ale čo s ňou????
No, Leoni, duša citlivá si, čo ti dávajú rodičia nestačí, sami šťastní nie sú a nemáš sa kde šťastiu po ktorom tá duša prahne, priučiť.
Dobre si sa narodila. Otec čo si pomyslí, to do hmoty pretaví , mať zas jemno v duši a krásno v hlave nosí, o rodovom statku sníva...len jednu chybu to má. Muž ženu nepočúva, len svoje si zhmotňuje, domy stavia, statky nakupuje, prerába a predáva....ale na tom jeho- žiadna zelenina nerastie, kvetov iba tak, aby sa nepovedalo, a iba kravy sa na peniaze miesto na mlieko tam chovajú.... nemajú oni mená, veď ich je 50. A traktor ich kŕmi, nie ruka hospodára. Na mäso rastú. A tak je rodový statok len dobre organizovanou výkrmňou jatočného dobytka.....
Nie, Leoni, z toho tvoja duša neokreje.
A v inom dome zas tvoja mať o inom sníva, o tom, čo by ťa isto po duši pohladilo, ale z miesta sa pohnúť nevie, bo ju matrix pevne za nohu drží a myslí si, že sa nedá svoj sen naplniť. A možno i pohodlná. Bo ťažko jej je to vychodené opustiť, a tak sa sama za svojim chvostom točí, v nádeji že lepšie bude. Ak ni teraz, tak next live...
Ale ty si mladá, krásna a vnútri jemná po matke,, silná po otcovi, môžeš svojou cestou vykročiť....ale kam?
K čistej vode, šelestiu lístia sadu, čo si s mužom zasadila, k zelenine čo ti mnohokrát rozmnoží každý kúsok lásky, čo do nej vložíš. K Ozajstnému čo Boh pre teba stvoril, ku krásnemu dievčatku čo bude po tebe, k priateľom čo budú žiť priestorne a slobodne okolo, tak, ako ja minulý týždeň-ako v raji so svojou milou (ešte to mám pod kožou)... a potom nebude smútok chodiť, bo bude duša plná toho, čo hľadala. A zlosť sa v tvorivú živu premení, čo z teba bude sršať ako iskry z prskavky a budeš zapaľovať ňou nadšenie bytostí okolo.
Veru, druhým budeš svojim svetlom svietiť. Ak.... ak ťa zlô neprehltne. Ak začneš hľadať tam kde je. Na polici u tvojej mamy. Tam je tvoja rozprávka. Príbeh čo ti Lásku zhmotniť a rozmnožiť pomôže. Zlosť v iskrivú radosť premení, bezradnosť v jasné svetlo premení. Nie. Nedá ti šťastie. To si sama musíš dať....
Nezastaneš. Viem. Nemôžeš. Len aby si našla skôr než oheň dohorí.... Nájdeš.
Tak málo stačí. Taká tenká hranica!
Tak držím palce. Chcem i tvoje šťastné dieťatko na kolenách pohýčkať. Ako kedysi teba. Budeš v ňom Večná.
Plačem i smejem sa zároveň. Tieň sa so Svetlom prepletá.
Tak idz, malá Leoni. A hľadaj!
ooooooooooooooo
Udrelo riadne leto, ako v trópoch. Teploty lezú cez 38 a tak mi začínajú hamakové dni.
Vstávam skôr ako obvykle, už o 8ej, podojím, kone napojím, podchvíľou mi i 50 litrov vody vypijú, potom polievam a polievam.... k večeru čosi posadím, bo šaláty – hlavná to zložka mojej stravy – už do kvetu takmer všetky idú a nové treba posiať – a okolo poludnia, po kúpeli v jazierku- do lesa, kde mi hojdacia sieť visí - zaleziem a vetríkom sa nechám kolísať.
Jem málo, šalát s prvotriednym kozím kefírom, čo som sa naučil robiť- a trochou uhorky čo mi priateľ nosí zo svojej záhrady – a k tomu nejaké pšeno, alebo kus ryže. A keď smäd príde, na lov ríbezlí a malín sa vydám. Ale už ich ubudlo, bo keď som prišiel z nemecka, čakal ma tu priateľ s tromi dcérami a jednou ženou, a k tomu ešte jedna trojčlenná rodina došla, takže nás tu po 3 dni bolo 9, a i Erika-rieka došla a ešte priatelia zo žiliny, -s ktorými sme tantrickú hladivú meditáciu dali na trávičke pod slnečníkom Och! - ......pozemok praskal vo švíkoch . Ale vydržal :-)
I tento týždeň priatelia prišli, dlho do noci sme hovory priadli, i vínka trochu popili, životy povytriasali, svoje i iné. Joj, takí sme múdri po tom víne zostali.....
A teraz už svitá a mne zdriemnuť nadčim, bo k večeeru mi milú dovezú a aby som jej v postieľke nezaspal....: tak brú noc, milí Hľadači. Vlastne bré ránko.........
30.8.
Čas plynie ako voda. Odnáša staré a prináša nové.... mne priniesol do života Eriku s Anielikom v brušku. Teda – nieže by bola pojedač anielov, ona sa ho chystá porodiť....
Takže v tieto dni pobehujem s kladivom, sekerou a pílkou a zväčšujem hniezdo, aby sme sa pomestili všetci traja.
To je stavanie! Bez vrčania motorov, len vôňa dreva, slamy a hliny. A dielo rastie...
Hospodárstvo tiež. Ako z vody. Keď sa ma Erika-rieka pýtala, čo nové, napísal som, že všetko ako bolo ale dvojnásobné. Polkilové uhorky, maliny (teraz na konci augusta) veľké ako palec, záľaha paradajok, ktoré nevedia kedy dosť a tak sa plazia i 2m, pretože som bol 20 dní na slovensku a nemal ich kto uviazať. Tak sú také neviazané a roztatárené, rozťahujú sa pomedzi kaleráby, čínsku kapustu, uhorky, vilezli si aj do zemiakov... Ohýbaj ma gazda, pokiaľ som ja malá paradajka, keď ja budem veľká, neohneš ma, gazda.
Tak sa teraz živím paradajkami, syrom a uhorkami. Semtam si urobím zaježovské maslo -žinčica1+olej3, sójová omáčka, cesnak, majoránka a trochu chilli abo červ.papriky abo iných korenín. A do toho sa namáča chlieb. Miesto žinčice môže byť jogurt a pod.
Inak navonok všetko po starom. Len tam, v nútri všetko nové...
Keď mi Erika-rieka napísala,že prišiel k nej Anielik a že čo teraz, odpísal som jej,že nechať ho vyrastať a porodiť v Priestore Lásky, lebo čo lepšie by sme s ním mohli urobiť??
A keď odišla do Žiliny a tam sa vyše týždna zdržala, bo som celý nejako nesvoj. A tak som začal skúmať. Lebo to ni u mňa zvykom, by som si druhých priväzoval....
A hľa, došla správa: teraz sa Anielikovi vyvýja mozok. 250 000 buniek každú minútu... a inak sa naformátovávajú v prírode, tam, kde má matka pokoj a ochranu a priestor a inak v ruchu mesta... To je ako keď sa pamäť počítača naformátuje na nižšiu úroveň, nemôže fungovať naplno... a tak aj mozok. Ak má nevhodné podmienky- ruch umelého sveta – na to prostredie sa začne nastavovať CNS. A potom je možnosť preformátovania až po 21.roku. A to si vinou nesprávnej
oooooooooooooooooooooooooooo
26.11.13
Tak zas po troch mesiacoch...
Nieže by sa ya ten čas nič zaujímavé nedialo, skôr naopak. Ani písať o tom nebolo kedy.
Anielik v Erikinom brušku si rastie ako z vody, ale nerastie z vody, ale z plodov rodovej usadlosti, a tiež z herbalajfu, lebo Erika si myslí, že bez toho bude trpieť strašnou nedovitaminózou a nedomineralózou a ešte mnohými nedo.
Nedomilovanosť riešime však tantrou. Je to veľmi príjemná nedo. Mňam.
Inak si žijeme pospolu a príjemne, ale to jej nebráni aby vylietala do ďalekého sveta. Z tade mi potom píše, ako jej smutno a ja jej zas, že načo teda odchádzala a ona mne na to nič.
Ešte sa ne-oddala, tak sa musí starať o seba sama. Má ten dojem. No, proti Gustu....
A takýto som ja gazda:
tento rok sa mi urodilo cca150kg zeleniny na zimné uskladnenie.
Zemiakov sa urodilo 5kg/m2 keď som ich poukladal pod slamu na nekopanú zem, na ktorej predtým vyhnila tráva pod slamou,
3,5kg/m2 položených do trávy a zasypaných 25cm slamou,
3kg/m2 -položené do dierky v kartóne položenom na zemi a zakryté slamou,
2kg/m2 – sadené klasicky.
Okrem toho som zozbieral cca35kg kalerábov-gigantov, ale väčšina z nich mala príliš slabé seba-uvedomenie a pokladali sa len za obyčajné kaleráby, ikeď trochu statnejšie. Ale skoro všetkým ujdevšie kozy zožrali lístie,, a tak si museli robiť nové....:(
aA ešte bolo zo 30 kíl mrkvi, ktorú som nechal prerásť burinou a musel potom dosádzať. Tak bolo veľa malej... do budúcna si nepredstavujem, že by som mal okol nej toľko obskakovať, ako tento rok. Myslím si, že by mala rásť viac sama, s láskou zasiata. Kto viete, poraďte.
Ešte bolo zo 15 kg cvikle, tá bola relatívne bez údržby, ale čo som nechal zakrytú textiliou, tiež ju prerástla burina a dosádzal som...tá tiež bola bejby. Ale tá, čo vydržala burinu, narástla riadna.
20kg kapusty je omnoho menej, než som čakal, bo oktem mňa sa na ňu tešili i slimáci, zajac a kozy. Niektor´é mali vrchné listy celkom hnilé a vyzerali ded, ale po olúpaní odo nich boli vnútri zdravé a husté. Hnilé listy ich ochránili pred kozami a zajacom. Jpredo mnou nie.
Okrem toho niečo málo kvaky, malé vodnice, veliké a veľmi chutné reďkvičky, 5 hokkáíd, nejaké patizóny, 7kg cibule- ostala akási maličká, ale štípe za velikú :),na poli zostal pór, čínska kapusta, endvídia, veľa mangoldu, no, mrazuvzdorné lístie.
cvikliočka a reďkovčička
Trochu mi bolo ľúto, že som úrodu zbieral sám (kôli mrazom), ni kôli robote, rí bola príjemná, ale kôli pocitu....Napísal som o tom Líske Erike takto:
a verum milovaná vlnka, doplávali sme do nemeckho mora šťastne(bo teraz liečim v nemecku). Vše podľa planu. Objimam si vas. Pa.
Ps o tom zbere urody: to ni o práci, ale o žive. Cítiš svojim bytím, že tento kúsok zeme sa o teba stará... to budí radosť, doveru a spolupatričnosť........atď- a od toho pocitu sa odvíja ostastné bytie.
Okrem toho pribudlo na pozemku 5 gaštanov jedlých, z ktorých bude o 20 rokov každý rodiť metrák plodov a o 40 aj 200kg, takže nebude treba kôli obžive siať pšenicu....ak, tak kôli radosti.
A kôli radosti som vysadil i figu, kiwi, kustovnicu, kľukvu, čo je ak borovka (čučoriadka), len narastie ako veľký ker.
A na jablonke mi malé, krásne červené a voňavé jabĺčka narástlio, ale som ich dôstojnou potravou pre Anielika uznal a tak ich všetky zjedla Erika. Chvála, jablonka, za plody pre Nového Človeka....
Celkove tento rok ako i lanský za chudobnejší pokladám, ikeď od mája som zeleninu nekupoval, a do m´ája ani hádam nebudem, a to som .ešte kpec rozdal. Možno je to v prílišnom očakávaní? Abo v nenásytnosti?
Ešte sa mi podarilo splniť si sen a postaviť obytný príves za auto celýá z dreva (okrem podvozku a šroub), bez plastov, izolovaný kamennou vlnou a zvnútra obložený – cedrom! Voňavý to domček...
Možno z neho vytiahnuť podvozok a nechať ho stáť na zemi.
Hodlám s ním chodiť liečiť na slovensko.....
Ešte pridám nejaké perličky z mojej pošty:
oooooooooooooooooooo
Nám nevadí že jete naše telá a obliekate sa do našich koží, ale to, ako sa k nám správate.
Vaše zvieratá.
Pre tých, čo kŕmia psy granulami:
Z čoho sa vyrába taká granula?
Isto z tiel šťastne a radostne žijúcich zvieratiek, ktoré milí ľudia každý deń škrabkajú za uškami. Keď potom šťastné zomrú na starobu, dostane ich váš psík.... Alebo?
Tie veľkochovy kde sa produkuje utrpenie 8miliardám (!) zvierat, to je len pre ľudí. Jasne, pre tých druhých. My také nepodporujeme! Dokonca sme hlboko zvieratá milujúci a chrániaci....
Takže ak si nedopestujete maso pre psa z vlastného šťastného chovu, priamo vy platíte ten masaker....
No, choďte sa pozrieť na bitúnok. Ako sa vyvrháva taká krava.
Do miestnosti, kde sa zabíjalo denne 40 kráv nás nepustili. Vraj by sa nám, dietkam školopovinným zlé snívalo....
Zvieratá za plotom alebo na reťazi, kŕmené granulami, ako šialené sa vrhajúce do plota keď ide okolo sused, dobre známy kôň, alebo auto, a to znova a znova, i po troch rokoch...nebezpečné pre lesné zvery tak isto ako pre domáce. Preto sú za plotom. Lebo sú nebezpečné. Aspon si to myslíte. Preto ich obmedzujete a nedovolíte im prirodzene žiť.
Hľadáte kadečo, a niečo i nacháte. Máte pokrok. Ale tá matrica v ktorej fungujete je naozaj strašná.
Strašné je, že Človek slúži psovi.
Strašné je, že pes nežije prirodzene vo voľnosti a láske k človeku ale v zajatí plotov a reťazí alebo v zajatí príkazov a hrozieb. (I tie vaše)
Strašné je, že kôli jeho žrádlu si človek berie na seba tú karmu trýzniť a zabíjať svojich druhov-domáce zvieratá.(to nesieš aj kúpou granúl, lebo vedome podporuješ zlo a choré programy ľudskej mysle).
Strašné je, že cez psa pokračuje degenerácia mysle prikazovaním, trestaním a braním slobody inej bytosti (i u vás).
Strašné je, že to nevidíme.
Tak to je odvrátená stránka vášho hobby.
To všetko vidím, počujem i cítim.
Ooooooooooooooooooooooooooooooo
Mojenka riekanka,a veru si v tom a ja som v tom s tebou. ach. Moja myseľ tvorí tie najlepšie obrazy akých je schopná. Tak to v tichu pozorujem....
teraz mám živy ako lokomotíva, Celý deň kmitám ako atóm, do chyžky až teraz. Ešte nespíš?
oooooooooooooooooo
na všeeeeeeetko taak teším,
len prosím, vyzbieraj tých slimákov, brr ;)
náá oobjatieee výýdych cmuuk*
ooooooooooooooooooooooooooooooo
tuto noc som moc nespala..
zdá sa mi, že asi Anielik trochu podrástol vo vývoji,
lebo sa cítim trošku pevnejšia a menej zraniteľná.
predtým mi vadilo, aj keď som čo len pohľad oprela o niečo
neharmonické. teraz - a možno je to tým, že sme boli
spolu a sa nabažili pekným a láskyplným, som viac
v kľude. uvidíme dokedy
ale ľudia frčia, to cítim stále. jemných je menej.
keby nebol Krásny sad tak ďaleko, už som tam. nedá
sa nejako preniesť?čoo?
posielam pusu na uško a v stredu niekedy pricestujem.
pekný deň.....*
riečna
oooooooooooooooooooooo
Marina sa ma po 5 min.rozhovoru opytala, či som zalubeny Ja že ano. Neviem či som širil svetlo abo vyzeral ako dilino.....:)
ooooooooooooooooooooo
24.2.14
Veru, veľa sa udialo v mojom čase od posledňa.
Vianocovali a silvestrovali sme každý osve, bo Rieku to domov neoddolateľne ťahalo. A mňa zas doma držalo...:) A ja oslavujem len slnovrat. A nový rok mám každý deň. A zrovna dnes. Bo nový rok začína pre mňa vtedy, keď pod vplyvom jarného vetríka pocítim v duši novú, sviežu živu. To sa začnem zháňať po drevenej bedničke so semiačkami, hrabliach a motyčke.... No, zas nový svet. Ďalšia šanca stať sa lepším. Ešte lepšie a krajšie zariadiť život. To je výhoda kruhového poňatia času.
Kedysi som meral čas že 2002,2003,.2004a tak. Ale akosi prirodzene ma tie číselká na konci cifry prestali zaujímať. To odvtedy, čo ma viac než dokedy bude vládnuť terajší kráľ, zaujíma kedy mám správne siať hrach a ovos. . Minulý cyklus som sa zbadal neskoro. Tak teraz to mám možnosť opraviť. A o ďalšiu jar ešte presnejšie...
A tá presnosť nie je v kalendári, ale v pocite. Ešte stále som prekvapený, keď mi pohyblivý ďalekozvuk (mobil) zahlási že dnes je 2014. A ja stále neviem, čo tým ten aparát myslí.
Ak mi zahlási, že bude pekne, tomu rozumiem, viem že nemôžem ísť s koňmi na vychádzku ďaleko, lebo bude pršať. Ale 2014.....:-/
v januári som znova podstúpil vipassanový zásed, teraz len 9dňový. A veru dobre bolo, posedkať si v tichu... Ale to je len jedna strana mince. Tá druhá je ísť do služby.
Rieke sa narodil syn.
-Po vipassane som zamieril do BA, kde som ešte odkonzultoval nejaké bytosti a potom som sa presunul do Banskej Štiavnice, kde už týždeň pred bývala Rieka, bo si tam vybrala miesto pre pôrod, pretože lekári jej povedali, že chlapček je otočený nohami v krčku maternice a ak sa mu pritrafí prekopnúť plodový vak, treba byť do 10 minút v ne- moc- nic-i.
Bývala u brata v paneláku spolu s jeho ženou, psom, a dvomi pubertálnymi deťmi- zhabala im obývačku, tretiu izbu...
Bolo ich tam teda ako haringov v plechovke, ale nesťažoval si nik, pokiaľ som mal možnosť pocítiť, vládol tam mier, súlad a pochopenie...
A keď som už mal prísť, mali sme spolu bývať v "nejakom starom krásnom dome s pieckou na drevo, niekde pri botanickej záhrade (luxusnejšia časť BŠ)... to bol Riekin obraz spred troch mesiacov. A našlo sa, ale za 26E na deň... a boli i iné ponuky, ale tesne pred príchodom všetky padli, aby sa mohla objaviť tá pravá....
Takže v rámci spaľovania dobrej karmy sme bývali 10m od botanickej záhrady, v starom krásnomm dome s valenými klenbami v predsieni a dreveným hradovým stropom v útulnej izbici, za ktorou bola novo dobudobvaná očistná miestnosť (WC,Kúpeľňa). Kúrili sme, ako inak, drevom v piecke. A to všetko zadarmo. Zázraky sa dejú.
Hneď na druhý deň po príchode som rozobral manželskú posteľ (veď načože by nám bola, keď nie sme manželia??) a zbúchal pódium 3x2m, pokryl ho kožušinami, vankúšmi a vlnenými dekami, no, a už sa bývalo....
A veru pekne sme si nažívali, a bruško rástlo a rástlo...
Raz mi Rieka ukázala video, ako lekár otočil dieťa. Trvalo mu to asi 5 min, druhé video tak do minúty. A tak ma napadlo: veď to je omnoho hrubšia a menej náročná práca, ako napraviť chrbticu... no, a to už robím vyše 20 rokov... tak sa Rieka spýtala v nemocnici, či by jej dieťa pán primár neotočil. Reku odborne. Neotočil.
Ono je to ako s ortopédmi. V škole sa učili naprávať chrbticu. Ale žiadny vám to neurobí. Radšej vám doporučí napchávať sa oblbovákmi.
A tak som sa k tomu pribral. Podarilo sa otočiť Dariana o 60st, čo stačilo k tomu, aby Rieku nekopal do …..,ale do ľavého boku. Nohy boli teda mimo krčok.
To ma ukľudnilo, pretože už nehrozilo prekopnutie plodového vaku.
Ešte som si to v rámci cvičení úspešne zopakoval 2x, lebo Darian je vytrvalec a byť nohami v maternicovom krčku sa mu páčilo.
Ponúkol som Rieke, že až bude chcieť, otočím ho celého dolu hlavou. Najlepšie tesne pred pôrodom, aby sa nestihol vrátiť.....
Ale požiadaný som nebol a tak sme rodili cisársky.
Všetko sa to udialo takto:
Odkedy sa mi podarilo otočiť Dariana prvýkrát, bol som si istý dátumom pôrodu. Iný nepripadal do úvahy.
A tak aj bolo.
V utorok ráno ma zobudilo akési „Jaj.“ a „joj“.... a keďže sa to zopakovalo ešte po desiatich minútach, povedal som Rieke, nech si zoberie na v to ráno naplánovanú tehotenskú kontrolu aj všetok vercajk. A stalo sa.
Starý pán doktor jej po sono dal 10 minút na výber, či chce rodiť naozaj (s rizikom pre dieťa )alebo cisársky. Tak tam sedela a sedela... prešla pol hodina a nebyť príchodu jej švagrinej, hádam by tam sedela dodones. Ale veci sa pohli a po puse a objatí odkráčala na predoperačnú prípravu......
Tak som tam v tom sedení pokračoval ja a švagriná. Ale ni dlho, bo o chvíľu okolo pelášila sestrička s vozíkom a na ňom -Riekin Darian. Než som sa stihol spamatať, zjavenie zmizo za lietačkami detského oddelenia.
Ostal som chvíľu zarazený, no potom som sa vychytil po Darianových stopách... vinkol som na detské, že reku, nak mi ho dajú, že ja si ho opatrím. Sestrička mi povedala, že musí byť v inkubátore, bo v nemocnici je chladno... no, niečo pravdy na tom bolo. Ale na mojej hrudi je 36 – ja jej na to. A ona že vzduch je chladný. Tak som zacúval – bolo mi aj čudné byť nepozvaný na novorodeneckom, ikeď okrem Dariana tam bolo len jedno dieťatko, a to tiež v inkubátore....ale po minúte som nakukol do pôrodných prianí, ktoré Rieke podpísal primár a vychytil som sa znovu za lietačky. Tam som zamával papierom a prečítal tú vetu. A tým sa všetko zmenilo, ja som mohol zostať s Darianom, vsunúť ruku do inkubátora a držať ho za rukzu...vlastne byť držaný za ruku...
desať minút starý Darian
...a to až do chvíle, kedy neprišla sympatická pani doktorka, nevybrala ho, nepošteklila na nôžkach a rúčkach, nekukla do oka. A potom mi ho dala zabaliť a odniesť k Rieke, ktorá medzi tým dotiekla na poopeeračnú izbu. Trochu bledá, trochu omámená, trochu vykoľajená – ale šťastná, že je už po a že je tu Darian....
foto
Zostal som s nimi do večera. O 9tej ma vyhodili, že sa zamyká nemocnica.... a Darian spal prvú noc bez matky a otca. Sám (Rieka bola po operácii nemohúca).Vari aby si nemyslel, že tento svet je naozaj miestom bezpečia.....
Ďalší deň od rána sme boli už všetci traja spolu a vnoci ho mohla mať Rieka už pri sebe ( zas dobrá karma: na pooperacnej izbe bola sama). Ale ráno doviezli ďalšiu pacientku. Ale nič vážne sa nestalo, bo na obed sme dostali nadštandardnú izbu s manželskou posteľou......
A tak sme začali život.
foto
Ešte 3 dni boja o každú kvapku mlieka, ktoré som pravidelne z odkvapkával z Riekiných navrelých teplých a boľavých pŕs – veru, zišla sa zručnosť nadobudnutá 10timi rokmi dojenia kôz...:): vážne: neviem si dosť dobre predstaviť, čo by sa asi dialo, keby Rieka memala za frajera dojiča. Odsávačka nefungovala kôli bolesti a aby mohlo mliečko kvapkať, bolo trteba stlačiť prsník zozadu oboma rukami a veľmi jemne a s citom presúvať mlieko k bradavke. Sama by si tento ťah robiť nemohla....
Myslím, že veľkú zásluhu na tom, že Darian mohol byť kojený, má dula, ktorú si Rieka našla.
Počas 4 dní nebol v nemocničnej strave ani kúsok!! zeleniny. Ani surová, ani varená. Jasne, že som Rieke s láskou varil a sa staral o jej bruško podľa jej priania.
Potom sa naše cesty rozdelili. Rieka do svojho rodného hniezda, vybavovať admin, (ale v podstate útek do útočiska),a ja do svojho. A teraz tu sedím a uvažujem.
Zhrnutie:
Napriek tomu, že v podstate nemám nikomu čo vyčítať, všetci zúčastnení sa správali tak, ako mali,alebo ešte lepšie, aj v nemocnici,aj v okolí, aj v rodine, rozhodne nie je mojím prianím, aby sa deti Človeka rodili takto.
Je neblahodarné počínať dieťa nevedome. Nedať mu do života pri počatí znať jasnú a uvedomelú túžbu a radostné pozvanie na tento svet, do tohto života.
Je neblahodarné kamkoľvek s ním ešte nenarodeným odchádzať z priestoru bezpečia a pokoja do zhonu a cestovania, tobôž na viac ako 3 dni. Potom sa mozog začne preprogramovávať na inú, hrubú úroveň.
Je neblahodarné rodiť inde ako v bezpečí rodného hniezda, a za neprítomnosti otca ako milujúceho ochrancu a pomocníka. Nemocnica je pre ne-mocných.
Žena, ktorá nežije v prirodzenom (prí-rodnom)biopoli, nie je s ním v spojení, nie je dostratočne mocná (väčšinou) aby rodila bez strachu doma. Potom je tu na mieste ne-mocnica, poloha dieťatka dole zadkom, „cisársky“ rez, problémy s kojením.....všetko vyplýva jedno z druhého.
Je neblahodarné dieťa porodiť na mieste kde nemôže „zapustiť korene“ a potom ho ťahať ako mačiatko po svete. Neprospieva to ani matke, ani dieťaťu....
keby som bol Darianovým otcom, bol by som ho v tú prvú noc jednoducho zobral k sebe a mal ho stále v aure. A v poho znášal prípadné tlaky a podpisovanie reverzov.....Bolo by to technicky možné. Ale ako ne-otec samozrejme som na to nemal nárok.
Zažíval som si niečo, čo mi doteraz v registri citov chýbalo. Moje socialistické deti prišli do môjho sveta takto: zazvonil zvonček, otvoril som dvere a za nimi stála manželka, s taškou v jednej ruke a 4dňovým dieťaťom v druhej. „Tak, a sme tu!“ - a boli. A ja som bol oklieštený o celú škálu pocitov, ktoré by určite výrazne vstúpili do môjho vzťahu s ňou i deťmi....
So všetkým sa dá niečo robiť. Ikeď zatiaľ, čo si bude Darian riešiť prvú „samostatnú“ – vlastne „samoležnú“ noc, mohol by sa venovať niečomu inému. Napríklad napredovaniu, miesto opravovania. Ale tak si to vybral. Tak tak to má.
Nič nesúdim, len pozerám a cítim.
Rieka má dobrú karmu a šťastnú ruku.
Bude z nej dobrá matka. Ale zatiaľ málo málo odvážna? Alebo má ešte málo skúseností?
Ocenil som podporu jej rodiny, boli úžasní, brat, švagriná, ale hlavne synovec s neterou – tí pubertiaci. Krásne bytosti.
Hádam priložím aj nejakú poštu, nak je nejaká sranda....Ale na to musím do medzisiete (internetu). Takže zatiaľ dovi.
Takto vyzerá permakultúrna ľúbostná SMS:
Ako mi voňajú hlinou a slamou šaty....
Tak si sa mi sprítomnil....
Ach. Aká chrumkavá sms!
8.4.20014
no, život trochu naruby. Jasne, ide jar, kmitám vzáhradke i na políčku, dnes som prvý krát kosil (dvor, pravdaže). Ale v chyžke sa mi ozývajú tie najrozličnejšie zvuky i pazvuky... aké dokáže vyrobiť 6 týždňový Darian. A veru je ich požehnane.
Väčšinu dňa nacvičuje kung-fu, bicykľuje, či boxuje. Buď do Eriky-rieky, abo do mňa, a keď nás nemá v dosahu, tak si to skúša len tak, nasucho, aby bol pripravený, keď budeme v dosahu.... Niekedy to doprevádza plačom, či skôr krikom, bo poriadneho plaču so slzami vari ani nevidieť... -veď je chlap. Tak čo by mal revať ako baba. Ale nakričí sa veru dosť. Rieka je veru trpezlivá mať, skúša dovtedy, dokým nenájde. Ale niekedy má toho plné kecky aj ona.
Darian je totiž nevyspytateľný, a okrem jedenia mu nie je vlastný žiadny vzorec. Raz pomôže náruč, inokedy náruč zhorší a zlepší nechať ho pohodeného v tráve. Inokedy pohodený reve ako tur a treba ho zavesiť do hamaku v chyžke. Inokedy zas stíchne v katapulte...(takej malinkej detskej sedačke, čo sa rozkníše, keď boxuje:-) ). Niekedy prespí pol dňa (okrem kojenia, pravdaže), inokedy oka nezažmúri ako je slnko na nebi. Niekedy ho Rieka udrncá v kočiari a niekedy ho to práve rozpáli. A tak je to i s nosením v náruči, či v šatke.
Už sa viezol i na koni, predvčerom. Visel v šatke na riekinom brušku a tá sedela na Nasti a za ňou ja a tak sme sa hnali lesom divokým cvalom..... :) - no, až taký divoký zas nebol, ale rýchlejší krok ano.
Inak fungujeme traja v chyžke úplne skvele, Darian buď visí v hamaku nad našim letiskom, alebo je rozvalený na jeho väčšej časti (so svojimi 60timi centimetrami), takže ja som potom v posteli akosi naviac....:)
V noci je oblečený do Pampersiek, ktorých dostal „mnoho krabíc“, tak ich chceme domíňať, kým nie sú malé, ale cez deň používame látkovky, čo sme dostali od priateľov. Perieme v aut.pračke, čo som kúpil za 1500kč, pretože nehreje vodu... to je presne voda na náš mlyn! Nám hreje vodu drevko pod kotlíkom pri práčke čo je pri studni. Zohriatie na 60 trvá 10 min. Dovtedy pračka absolvuje predpranie vo vode, v ktorej sme minule prali a ktorú odchytávame, by sme do nej mohli hádzať plienky. Používame „Jeleňa“, klasické jadrové mydlo, a pridávam lúh, lebo máme tvrdú studničnú vodu. Nemá to chyby! Prádlo sušíme často na smrečkoch alebo na terase pred chyžkou. Je voňavé vetrom a čerstvým vzduchom. Pračka papá slnečú elektriku a vodu vypúšťa ku koreňom kríkov v našom živom plote. Takže perieme takmer zadarmo....
Ešte treba vari dodať, že vodu lejem do pračky rovno z kotlíka a studenú zo suda.
No, veru, tak žijem.
Minule ma Rieka prišla o 21.30 zahnať z políčka domov, že reku či to nepreháňam... zjavne sa cítila sama - a ja som potom rozmýšľal, či som tu pre to, aby som jej robil radosť, abo aby som skúmal všetky možnosti života na rodovom statku a v permakultúrnej záhrade... a došiel som k tomu, že keby bola moja žena a Darian môj syn, bol by som tu teraz na to, aby som ich urobil šťastnými, ale keďže tomu tak nie je, som tu na to, aby som skúmal možnosti života na rodovom statku s permakultúrnou záhradou, tvoriac vonkajšie podmienky k tomu, aby si Rieka mohla nájsť svoje šťastie, ktorému bude učiť Dariana.
Rieka je skvelý spoločník, žije sa mi s ňou pekne, ale necítim zodpovednosť za ňu a Dariana (pokiaľ plním, to čo sľubujem). Jej muža cítim niekde inde než tu.... ale toto je len môj pocit teraz a tu. A čo bude pravdou v budúcnosti, sa ukáže.
A vidím to aj z druhej strany: to v mojej mysli sa sformoval takýto postoj a je v silách mysli, aby ho sformovala inak. Ja som toho pán....a môžem to urobiť. A nová forma by mala vo Vesmíre zas iný účinok.... ale do niečoho sa možno pustiť-zahryznúť- a zmeniť, ale do niečoho je lepšie nezasahovať. V tomto prípade sa nechávam niesť pocitmi a nemám chuť ani vôľu meniť prirodzený tok vecí. Ale som otvorený každej zmene, ktorá príde prirodzeným tokom.
10.5.2015
Už som sa veru riadne dlllllllllho neozval...
-pretože som dostal sprdung od osôb o ktorých som písal, ževraj oni si neprajú, aby som niektoré veci zverejňoval... no, a na tom popise tej časti života vlastne stojí aj všetko, o čom som písať chcel... takže som podľahol cenzúre. A ešte sa dejú ďalšie udalosti, ktoré výrazne memia alebo môžu meniť moj život a o tých nemám povolenie písať z dôvodov managerských....
Takže teraz je to so mnou tak, že žijem v tesnej blízkosti toho kvietočku, čo rozkvitá v lete na mojej lúke... Kvietoček cestuje každý týždeň 400 km ku a toľko i od, aby sa nadýchol iného života a z toho nadýchnutia potom žije v bratislave do ďalšej návštevy.
Zimu som prežil v hojnosti tepla & domadopestovanej potravy, ako vždy týždeň na slovensku a tri na Skalke.
A je tu jar a s ňou nová sila, takže teraz 10.mája už mám vzídené neorané ovsenné pole. V zime mi ho rozdupali a pohnojili kone a ja som ho osial a kôň pobránil.
Zemiaky už potichu klíčia pod slamou,aj zeleniny a červenej kukurice už mám posiate a posadené hojno a ak dobre pozbieram, bude hojnosť preveliká... A vlastne som na tom ani nepracoval, len som sa trochu pohral s lopatkou, len miesto pieskoviska som si čupol k hlinovisku či kompostovisku.
Na pozemku to vyzerá ako po výbuchu jari, trávnik pred domom kosím každý deň, sad zakvitol prebohato. Na gýčovo zelenej tráve sa pasie koza, jediná, čo mi prežila zimu. Capko i ročná kozička neprežili. Ani kozliatka, čo sa narodili, hoci boli po pôrode mocné a životaschopné.... no, tak mi zastala koza a 2 litre mlieka denne. To je na syr a žinčicu pre dvoch akurát, este aj trochu cez.
Pre kone mi sused zapožičal hektár lúky a tak sa majú ako prasce v žite.
S jarou sa výrazne zmenil aj môj jedálniček. S prným pletím sa mi na tanieri objavili „buriny“, ktoré boli k jedeniu skôr ako reďkvičky a tak som potom chvíľu rozmýšľal, či nevyplejem radšej reďkvičky a ostatnú kultúru, aby neprekážala burine... a z prezimujúcevšieho mangoldu a novej žihľavy a kozej nohy a medvedieho cesnaku mi ĽuboSlava varí skvelé špenáty, a s domácim chlebom a kozím syrom je to dobrotka preveliká.
Nedávno som si dal v reštike šalát a pripadal som si, ako by som žul papier...-bol prázdny. Kto jedáva jarné buriny, vie o čom píšem. A kto ni, môže skúsiť. Bude od toho zdravý ako repa!
14.6.15
Udrelo leto. Pod slnečníkom 28. Jahody dozrievajú z hodiny na hodinu. Preteky v ich jedení zo slimákmi. Všade seno a jeh vôňa.... Sprcha pri jazierku už nainštalovaná, takže môžu začať trópy.
Po pozemku sa mi zas povaľujú holé baby (vlastne len jedna, ale za celý regiment....) a holý ja. Tiež vlastne len jeden.... V jazierku žblnká voda a v pohári jahodový koktail.
No skrátka, všetko ako má byť.
Po pestovateľských pretekoch so samým sebou teraz pestovateľské vymýšľance ako napríklad pestovanie v trávniku, mulčovanie cibule nahrubo, sadenie indiánskych troch sestier – kukurica, fazuľa a tekvica – tú nám ešte večer po vysadení spálil mrazík, takže vyzerala úplne mŕtvo, ale nakoniec to - statočná – predsalen rozchodila... A podobme dopadli i priesady paradajok, ktoré som bez otužovania vysadil na pľac a oni sa z toho spamätávajú už viac ako 10 dní... a niektoré sa ani nie. Holt, aj tá paradajka je len človek....
Riadnou výzvou sú ako každý rok - slimáky.
Teraz som sa ale na ne dobre pripravil. Slnečnice sadené rôzne po hospodárstve som ochránil svojim novým patentom – je to z térpapiera urobená min.20 cm vysoká ochrana, ktorá má na vrchu presah min.2cm v 45st.uhle smerom von, (viď foto) takže slimáci majú previsový trenažér...pri skúške, kde som ich 10 napchal do takej „krabice“ z térpapiera, s okrajom vyhnutým dovnútra – sa z 10tich po 2dňoch ich slimačieho života – dostal von jeden. Takže účinnosť aj pri ohrození života je 90%...
V praxi som prišiel len o 2 slnečnice, na ktoré si ale vyliezli malí hladoši po iných rastlinách, kroté som dostatočne včas nezostrihol.
Teraz je však všetko v porádečku, slnečnice sú už veľké a slimáci majú iný apetít.
Takto som ochránil i červené kukurice....
Ale ako ochrániť hokkaido, čo vám onedlho vylezie z ochrany a ľahne na zem, aby sa začalo plaziť v ústrety svojej (vašej) šťastnej budúcnosti?
Jednoducho. Ochranná „krabica“ sa zväčší. Napríklad na rozmer 50x1m, ako je to v mojom prípade... viď foto.
Jednoducho obalíte dosku (v mojom prípade obkladová 1cm tenká a 10cm vysoká- térpapierom, ktorý som na hornej hrane vyhol do 45st.uhla a dole som nechal presah cca 5cm, aby to dobre priliehalo k zemi.
Keďže térpapier je z vnútornej strany, zároveň chráni dosky pred vlhkom.
Pôvodne sa niečo také dá urobiť i z pásov plechu, ale ja to nepovažujem za dôstojné pre moje životné prostredie.
Hrana previsu musí byť pomerne ostrá a celé by to malo byť vodovzdorné.
Laty som upevnil na kolíky zatlčené do zeme.
Prax ukázala výbornú ochranu, slimáci vedia ísť len von, dosiaľ som zaznamenal len 1 prípad vniknutia do, a to sa ľahko číta podľa slizu čo zostáva na térpapieri.
Vzhľadom k faktu že záhon je mulčovaný niekoľko rokov starou slamou, som sa nezaobišiel an i ja bez jedu na slimáky, bo sa tam (vnutri) rodia stále nové.
1m takejto drevotérpapierovej ochrany vás vyjde na 15 kč.
Čo dodať?
Tento môj vynález dávam ľudstvu k dispozícii zdarma. Len mi v duchu pošlite lúčik, kto to bude tak robiť.
Ten lúčik nepotrebujem ja, -, mám svetla dosť - ale ten, kto ho vysiela. Stará sa o rovnováhu a prúdenie živy.
Ešte mám motonovinku, svoju malú feldu som naučil vďaka namontovanému vyvíjaču vodíku chodiľ za 6,5l LPG... a ešte sú rezervy......
Ešte jedna veľmi živá skúsenoisť: šalát, reďkvička odtrhnutá viac ako 10-15 min .pred jedením je polomŕtva potravina. Potvrdil mi to okrem môjho pocitu i svalový test (môžete si urobiť aj vy), ktorý sa nedá oklamať mojimi „prianiami“... o niečo (o mnoho ) lepšie je na tom koreňová zelenina a vodnica, či kvaka. Ale predpokladám, že s paradajkami a uhorkami to bude podobne....v tom pohľade mi je ľúto bytostí, ktoré sú nútené jesť polomŕtvu stravu....
Stretol som kolegu- osadníka , vlastníka hektára pôdy, ktorý rozbieha pestovanie byliniek, a nepestuje šalát, lebo slimáky.... tak toto pokladám za ekodiverziu, mať svoju zem (zaberať celý hektár) a kupovať polomŕtvy či mŕtvy šalát v nákupnej šope...
Človek je mocnejší ako slimák, myš, hraboš, voška, mandelínka....má zbraň, ktorá sa volá silná, všímavá a trpezlivá myseľ.
Kôli mnohým chybám čo som urobil tento i minulé roky som prišiel o mnoho úrody, času i energie. Nemá ma kto učiť, a tak musím sám.... ale už 5 rokov jem to, čo mi dá zem a to v hojnom množstve... okrem obilia a čokolády už takmer nič pre výživu podstatné nekupujem. na mojej zemi rastie vrstva humusu, zdokonaľuje sa spôsob pestovania smerom k vyšším úrodám a bezprácnosti, pripomínam že nepoužívam hnojivá vzniknuté mimo pozemku ani žiadnu ochrannú chémiu, (okrem jedu na slimáky). To všetko sa dá i mestskému človeku, ktorý nikdy nepracoval so zemou, avšak má túžbu zanechať po sebe deťom Krásnu (teda aj trvalo udržateľnú) Zem.
Niekedy si pripadám ako riadny nevedomec (ohľadne pôdy), ale keď obedujem to, čo mi dá „moja“zem, som na seba pyšný.... A naši dávnejší predkovia iné nejedli.... tak kam to kráčaš, ľudstvo?
-“Do Tesca“. Našepkáva mi Ľúbo-slava.
Ja ale kráčam v ústrety krásnej a eko budúcnosti.....
9.7.15
moj deň fotoobjektívom
6.8.15
A takto sa mám.... takýto ovos bez orania a taká deva v ňom....samo mi to rastie. radosť žiť.
5.9.2015
No...my sa celé dni váľame podslnečnikom, alebo v hamaku, pretože záhrada si teraz rastie sama, papáme čo záhrada dá, Julka suší čo donesiem z okolia, tiež bylinky a arónie, veľa sa milujeme a masírujeme a hladime a zdokonaľujeme priestor,v ktorom žijeme.
Robíme ho krajší a živší.
J.spravila z hliny na stenu domčeka krásne poličky. Domček je ovešaný všakovakými zelinami. no, riadna je to bosorka..... Ešte stále žijeme letne- na verande, celý deň.
Veľa sa smejeme. spíme do 9tej (včera do 11tej, po hustej tantrickej meditácii). ak chceme byť stále spolu, nič tomu nebráni. (to preto, že naša denná réžia je cca 2e/deň a žiadne dlhy;) )
Dnes sme boli s priateľom na milom výlete na blšáku a po ceste sme nazbierali kopu jabĺk, sliviek a hrušiek. Takto nejako to muselo vyzerať i v raji.
Často myslíme na to, čo a ako ešte zdokonaliť v Tatrách... Ja by som to najradšej preniesol také aké to je....
Kiež by to takto plynulo naveky.
Tak držím palce, tebe i adelke. A keby bolo zle, môžme nájsť nejaké homeo, ale akosi sa mi do toho celého príliš nechce, lebo si myslím, že to je fakt vaša škola. Čo neznamená, že nechcem. Ale gró leží na vás (alebo na maťovi, ak ho k tomu pustíš....).
ps: bežná škola má za cieľ vychovať dieťa ako funkčnú súčasť systému.
A pani učiteľka sa môže hýbať len v tom kontexte.
Montesori má za cieľ urobiť z dieťaťa Človeka.
Objimam a posielam hrejivý lúčik a poškrabkanie za uchom. Cmuk.
J.už spí, tak neviem, čo posiela ona....Ale určite pekné,bo sa teší na ďalšie stretnutie.
7.9.2015.
Milá Iv,
Dnes sme sa s J. Zas celý deň váľali na našom letisku v chyžke, bo vonka je už chlad a dážď,-
a tvorili-zariaďovali nový priestor pre skvelý život na novom vyše hektárkvom pozemku v Tatrách. Medzi tým J.upiekla chlieb a nazbierala pár paradajok, šalát... Ešte sme dorazili včerajšiu kapustnicu s kozím kefirom- samozrejme všetko z vlastných domácich zdrojov. Pretože sa venujeme Jeden druhému a spolu
budúcnosti, a ni zarabaniu peňazí, ktoré potom dáme niekomu za to že môžme bývať v paneláku a jazdiť k tomu zárobku autom, svoj budúci domov riešime finančne veľmi nenáročne (dom pre nás a 2 deti za 1000e...-samozrejme okrem práce. Tú ale urobím rád,i keď je mi ľahšie ich zarobiť a dať robotníkom. Ale je iné bývať vo vlastnou rukou postavenom hniezde...)
Do nášho vzťahu nevstupuje nepokoj zvonka, nemusíme riešiť mnohé, čo bežný človek áno,a tak máme čas a živu tvoriť vlastný život.
J.ešte podojila (rada a s láskou) kozu a urobila tvaroh.
Ja som nerobil nič, len kreslil, rátal a objavoval nové možnosti...a všetko nové som hovoril nahlas a počúval pozorne komentáre....
Som jej veľmi vďačný, že mi umožnila nerušene tvoriť, a ona je mi vďačná, že keď si niečo vymyslí ja sa hneď rozbehnem nájsť spôsob, akým to realizovať....- povedala pri večernej tantre, ktorej súčasťou okrem hlbokej hladivej masáže je aj zdieľanie, čo sme v tento deň (obdobie) jeden na druhom ocenili...niekedy by to bol dlhý výpočet, ale povieme len to naj....
Krásne použitý- prežitý deň...
Teraz sú dve hodiny po polnoci a ja mám ešte kopec živy, tak sa snažím vtesnať pocity do slov.... J.mi spí na kolene a ja ju škrabkám po vlaskoch...
Všetky dni sú plné života, pokojné, toto je len jeden z mnohých. Preto vlastne píšem, lebo mojim prianím je, aby bol každý deň každého človeka aspoň taký. Alebo ešte lepší...
V živote, ktorým žije bežný (scivilizovaný) človek mu neustále preteká živa pomedzi prsty, musí veľa (umelych) vecí, a tak nezostáva čas na deti a vlastný život. Frustrovaní rodičia ďalej frustrujú deti a tie im to potom vracajú.....
Milujeme ich ale tú lásku zhmotňujeme (ak vôbec) tým, že im pripravujeme taký osud, ako máme my....vopcháme ich do jaslí, potom škôlky- malé deti, ktoré milujeme, dobrovoľne zverujeme niekomu, koho ani nepoznáme, aby sme mohli zarábať na umelohmotnú mrkvu z holandska, či nájom za panelovú klietku, ktorej mylne hovoríme dom...či na drahé auto a vilu s betónovým múrom pri meste, potom škola, ktorá ich učí ako tento zhubný systém udržovať v chode a zdokonaľovať.
Milujeme svoje polovičky, ale nemáme silu a čas (a pochopenie?) vytvoriť také podmienky, kde môže byť duša naozaj šťastná. A tak láska zostáva bez činu, slabne a odchádza......
Dnes ráno v posteli vedľa J.som si pomyslel: je to vlastne utrpenie milovať ženu tak veľmi, že príde chuť objať ju tak, aby sa stala súčasť môjho tela, aby sme mali jeden stred, aby som bol celý ňou...(toto pozná hádam každý)....ale to sa nemôže stať, bo sme 2 telá....A tak ostane láska nenaplnená. Bezzubá. Darmo milovanie,sex, to je len na chvíľu, ako keď povieš "milujem ťa", ale nepodáš pohár vody. Načo taká láska??
A potom prišiel deň, a láska sa zhmotnila. Mala k tomu čas, energiu a priestor.
To zhmotnenie nebolo cez sex, ktorý vezme živu a odíde, ale cez tvorbu niečoho krásneho, čo spolu vytvoríme a ono sa to potom bude o nás starať a nás hýčkať, lebo kým sa všetko umelé rozkladá, prírodné mohutnie, plodí stále viac, plus potomstvo, ktoré plodí ďalej...A to čo tvoríme teraz, budú užívať naši pravnuci....
Spôsob života, ktorým žije Zapísaná kultúra nie je trvalo udržateľný, ani na to nemyslí, naopak: môže sa rozvíjať len za cenu drancovania planéty....to je jeho princíp (pozri film Money is debt). A to všetko si odnesú tvoje deti. Ešte inak: svojím spôsobom života, vy, milujúci rodičia, robíte peklo svojím deťom....A neviete si predstaviť, ako inak....to je na tom tá pikoška!
Jasné, aj ja zarábam prachy, jazdím autom, semtam kúpim plast....ale svoj život smerujem cieľa-vedome tam, kde sa žije
súladne so zdrojmi života. Kde ostane po mne čistý vzduch, čistá voda, čistá a plodná zem, čo sa bude starať o moje potomstvo.....
Aj ja riešim vzťahovky, technické problémy, všetky úlohy dňa, niekedy veľa ohňa v mysli i tele, i mne sa semtam
rozsýpa auto, treba opraviť čerpadlo alebo strechu....ale je to všetko v mieri a voľnosti....viem, to je mysľou, nie spôsobom života. Ibaže; keď som žil ako bežne, ako celý Západ, tak tá myseľ nevedela byť taká, ako je teraz. A keď som zmenil hlavnú premisu môjho života, všetko sa začalo meniť. Samo, postupne, bez úsilia zmeniť sa...
Rozhodol som sa žiť tak, aby som:
1.-bol šťastný
2.-nemusel míňať peniaze,
3.- nebol nikomu na obtiaž.
Lebo
ak človek nie je šťastný, život nemá zmysel. = nevyužíva tento dar k tomu, na čo bol daný.
Ak nemíňa peniaze, neživí systém, ktorý ničí planétu- svoj domov a domov svojich milovaných.
Ak nie je človek nikomu na obtiaž, nežije z cudzej živy, nepsôsobuje vo vesmíre, nesúlad, ktorým nakoniec trpí sám.
Alebo inak: skús byť v pohode, šťastný a spokojný pri vŕtaní zuba.....no,teoreticky to ide, ale.......
A potom to skúst sýty dobrým jedlom, v krásnej prírode po boku milovanej bytosti......
Veru, človek je tu na šťastie a k tomu mu bol urobený svet. Ale on si ho vo svojej pýche prerobil na nepoznanie. Tak teraz to, čo bolo urobené pre neho, nepozná....:)
Dnes som dostal mail: je krásne čo žiješ, ale ja k tomu nemám odvahu...
A iný mi píše; keby tak žili všetci, svet by sa vrátil Do chudoby....
To je to isté. Strach.
Chudoba je teraz. Len niekto ho presvedčil, že tá chudoba je vlastne bohatstvo. A on si myslí, že keď má to bohatstvo, už nemôže byť šťastnejší. Jedine keď bude mať viac toho umelého, človekom stvoreného sveta...tak ho to naučili. A on to potom učí svoje deti. A tak ďalej.
Preto píšem, svedčmí sám sebou o dobrom, nech deti nejdú v stopách utrpenia svojich rodičov.
Prajem pokojné dni s dostatkom času pre deti a muža.
Komentáře
Přehled komentářů
Skús www.novi-spisovatelia.estranky.sk
:)
(svetluska, 25. 5. 2014 23:25)Juj, Vladko, takze si tatko :) Som rada, ze su ludia za zivot, aj ked tu tento maly cloviecik prisiel tak tazko. Podstatne je to, ze je tu. Tesim sa s vami. PS: Ked som este pracovala na tehotenskej ambulancii, tak raz sa nam s jednou mamkou podarilo otocit dieta v brusku, iba zboznym prianim. Mamicka lezala a bola napojena na monitor, ktory snimal srdiecko a kontracie. Predtym uz mala porod cisarskym, no zhodli sme sa na tom, ze rodit prirodzene je predsa lepsie. Male vsak bolo otocene ritkou dolu. Tak sme si obe zapriali, aby sa otocilo hlavickou, pohladila som brusko a male tak vystrajalo, ze sa ani ten zaznam z monitoru neurobil. Do par dni porodila zdrave dietatko. Ja som teraz na ceste duly a mamka a to bejby mi dufam nebudu mat za zle, ze som napisala ich pribeh. Prajem vam nekonciacu radost z vasho dietatka.
splynutie v plynuti
(lipka, 23. 3. 2014 20:22)
nech je Darianova cesta plna radosti a spokoja a osvetlena teplym svetlom Slnka i vas -rodicov.
Moj regres do fazy porodu bol o tom, ze som sa enormne zabavala na personale aki su hlupi-ze nevedia ,ze mne je zima a ze nepotrebujem umyt ale ist k mame,,,ze ja chcem na mamine brucho....
A mala som sen..ako som rodila v porodnici ale nechali ma samu..zabudli ma V SPLETI MIESTNOTI,,,a moj muz odisiel tiez,co nebolo zle,lebo som ostala sama ....dietatko sa ako mala korytnacka plazyla za prsnikom,,,malo odstatok casu a jediny problem som mala s tym ako dlho nechat dietatko pripojene s placnetou co sa narodilo...az potom som sa z interetu dozvedela ze je take cosi ako lotosovy porod...
Este som nemala moznost cakat na dieta a rodit...ale presne citim o com pises...i ak muz a otec deti.
dakujem a prajem Vam !
zapisnik
(bohous, 6. 1. 2014 11:02)pekne pekne vlado, som rad ze zijes a ze rozdavas radost so zivota i ostatnym.tvoje psani mne vzdy povzbudi.inu prjame vsetko naj do noveho roka.nech sa dari
:*
(Lucka, 17. 8. 2015 14:58)