Rusko - rodová osada Vedrussia
Rodová osasda VEDRUSSIA
"naša" mazda si zas s nami odfičala do Krasnodaru a odtiaľ ku mestu Iijevsk, tesne pred ním sa začínalo územie vyše 500 hektárov, ktoré kúpil nejaký bohatý podnikateľ (okrem iného vlastnil perkáreň čo vyrábala úplne fantastické chleby a koláče s úplne úžasným zložením, takže moje celozrnné srdce plesalo... okrem toho vyrábal i rôzne seitamové výrobky – od chutných vege-párkov až po chutné vege-paštiky a vege-salámy...
Na začiatku sa pozemky predávali po 80000 Rb (1600e, =45000 Kč) Teraz je to desaťkrát viac.
Osadníci si pôdu prenajali na 2 roky a potom sa ich susedia zišli, aby im odklepli predaj.
To preto, aby sa nestalo to, čo v mnohých Rodových osadách, že si niekto kúpil pôdu ale sa na ňu nenasťahoval. Veď nejde o to, predať zem, ale vytvoriť fungujúce spoločenstvo- obec.
A tu je na mieste vysvetliť neznalcom pojem Rodová osada a Rodová usadlosť.
Rodová usadlosť – je pozemok nie menší než hektár, s právom dedenia, ktorý obhospodaruje trvale udržateľne jedna rodina. Táto plocha je dosť veľká na to, aby zabezpečila vysokú mieru sebestačnosti. Majú byť na ňom zeleninová záhrada, sad, les, lúka, dom, jazierko, pastvina pre malé zvieratá. To je len technický popis. Toto usporiadanie má však omnoho hlbšiu filozofiu, o ktorej sa dočítate trebárs v knihách V Megreho. Tieto samostatné a sebestačné pozemky majú byť združené do Rodovej osady, čítajúcej 200 a viac rodových statkov. A z takýchto Rodových osád je zložený štát, ale podstata nie je v tom štáte, ale v slobodnom, šťastnom a sebestačnom obyvateľovi žijúcom v súlade s prírodou a v dotyku so Zemou, ktorá ho živí.
Podobných lepšie alebo horšie fungujúcich osád je po Rusi už vyše 250. A množia sa ako huby po daždi......
-a do jednej z nich sme sa rozhodli nazrieť.
Po krátkom blúdení sme došli do Obščeho domu (obecný dom).
Privítalo nás útulno, teplo, čisto. O dom sa starala teta Zoja, ktorá sem prikvitla z Novosibirska (ak si dobre pamätám) a hodlala si zakúpiť svoje "Pomestie"(usadlosť). Dosiaľ žila u syna s nevestou, na ich pozemku, ale zatúžila po vlastnom.... kde sa potom v budúcom živote narodí. Už bude mať všetko pripravené a tak sa spojitosť života smrťou nestratí....
Dom bol pôvodne družstevná stavba pre robotníkov, teraz vynovevný, v západnom štýle a konforte. Vo veľkej spoločenskej miestnosti stôl, kde sa mohlo naraz usadiť 30 osadníkov, zariadená kuchyňa a 3izby pre hostí s poschodovými posteľami. V spoločenskej Eko-obchodík s výrobkami osadníkov, s pekárskymi Bio-výrobkami od Dobrej Duše osady, a so všeličím, čo malo vzťah k hnutiu Rodových osád v Rusku.
Tak sme sa vybúvali doružova a ráno sme vyrazili na obhliadku. Mazdou. No, tej sme ale dali....
Osadníci platili pomerne veľkú čiastku ako poplatok za údržbu iest. Vedrussia je 12 km dlhá a na jej území sa to cestami len hemží. Počas našej návštevy bolo sucho, avšak viem si predstaviť, ako tam bolo po daždi.
Naša mazda podchvíľou šúchala podvozok a tak sme semtam zo dvaja vyskočili a bežali pred autom, skenujúc či to bude zjazdné aj ďalej.... sčasti nutnosť a sčasti príjemné športové vyžitie po celodennom sedení. Ej, veru dobre som si zašprintoval..... A tak sme blúdili dubinou nejaký čas a málo videli domov, semtam pastvinu s koňmi, niekde stádočko kôz, a keď sme narazili konečne na usadlosť, rozhodol som sa vyraziť "na drzovku" do terénu aby som videl na vlastné oči, ako si tu žijú... a tak sme zastali a ja som vystúpil a hrnul sa ku vstupu na pozemok. Oproti sa objavil vyše stokilový hospodár s dvadsaťkilovou bradou a žiariacimi očami. Ááááá....vy v gosti! Nu podaždite... Akoby celý deň tu len na nás čakal. Potom sme si dali dvojitého chruščova (to je dvojité medvedie objatie a medvedie potľapkanie na obe strany, obvykle ešte s bozkom na pravé i ľavé líce. Týmto vítacím obradom Chruščov trápil štátnikov celého socialistického bloku, a najviac si zgustol na východonemeckých....:) - ale mne sa to zdalo prirodzené a na mieste. Ani som nemusel nič hovoriť, hneď nás zakotvil v drevenom montovanom, dosť ošumelom domčeku s neuveriteľne tenkými stenami. Vlastne, boli sme neďaleko Čierneho mora, kde je sneh 7dní do roka. U nás by v takom dome zamrzol. A nepomohla by mu ani veľká pec so zadymeným prípeckom. A tak sme sa posadili do pohodlného gauča, prišla jeho žena, no – čo mal on naviac, to jej chýbalo. Šťúpla ženička s dobrými očami, očividne v jeho područí....avšak že by vyzerala z toho nejako nešťastne, to sa povedať nedalo. Moju požiadavku, aby mi ukázal záhradu a sad obil poznámkou o tom, že teraz tam už beztak nič nieje lebo všetko porozdával, a čo nie, to zjedli diviaci. Ale očividne sad a záhrada neboli preňho nič zaujímavé.
Zato vytiahol na nás odkiaľsi veľkú knihu so svojimi a ženinými básňami a požiadal nás, aby sme ju niekde otvorili a že nám ju prečíta ako posolstvo, čož sa celkom určite odmietnuť nedalo....Ale malo to hlavu a pätu. Myslím, že každý si z jemu prečítanej básne nejaké to posolstvo predsalen našiel.
A potom nám za trest zaspieval....-to bola sranda, to "za trest". V skutočnosti zaspieval hlbokým alikvótnym Altajským hlasom práve to, čo mu došlo do duše. A niekedy z toho chodili po chrbte zimomriavky. A každému zaspieval špeciálku. Ja osobne som veľmi dobre cítil, ako sa mi trafil do čakier.
Pretože nás čakalo stretnutie s Galinou a jej Rodovou usadlosťou, dopili sme čaj a zdvihli sa k odchodu- Veď čokeby sa rozhodol dať nám ešte nejakú ozdravnú kúru.....:) - To bol tiež vtip.
A tak sme sa dostali po krátkom blúdení na Slnečnú Poľanu, kde sme našli Galinu, čo nás pozvala k sebe na statok...
Slnečná poľana ležala na suchej slnečnej stráni, kôpka rodinných domov rôzneho charakteru a typu, okolo každého niekoľko hektárov suchej trávnatej lúky porastenej nízkymi krovinami a náletmi. Semtam vybagrovaná veľká jama ako budúce jazierko.
Galinu – mladú a veľmi sympatickú, ohnivú mladú ženu s asi 9r.dievčatkom sme zastihli pri jej maringotke, v ktorej už niekoľko rokv bývala,na začiatku sama s dcérou, neskôr sa jej pritrafil fešný mladý muž, ktorého sme našli spolu s priateľom na stavbe báni (sauny). Vyše 5m vysoká dvojposchodová konštrukcia z okrúhlych brván, ktorá sa vyplní slamenými balíkmi a ohodí omietkou. No, domu nemajú, len maringotku, a takéto čudo stavajú....napadlo mi. Tak sme sa s Vasjom krátko o stavbe rozprávali, a len veľmi málo o živote, plány mali pekné, ale zjavne sa nikam neponáhľali. Ani oni, ani ich susedia. Nikto.
Po desiatih rokoch obývania to tam vyzeralo ako u mňa po troch.....Pozemky bez živých plotov (základ Rodových usadlostí, chrániaci ju pred fyzickým a energatickým rušením), bez fungujúcich záhrad, ktoré by obyvateľou uživili, bez ovocných sadov, bez známok intenzívneho láskavého dotyku s pôdou, dokonca i bez snahy hospodársky ju využiť. Aspon tie, ktoré som videl. Len pri jednom dome bol ovocný sad, v ktorom boli jablonky veľké 150 cm...a to sadené pred 7imi rokmi, teda desaťročné..... už mali mať do 3metrov a rodiť ostošesť. Ale hospodár nedodržal postupnosť a nevysadil im ohranu so živého plotu , a tak suché vetry brali jablonkám všetku silu. A polievať nebolo čím, bo prameň, čo bol pod lúkou, bol akurát pre potreby domácností.
A tak tam aj ľudia žili: ráno naložili deti do svojich džípov a vyexpedovali do mestskej školy. A poobede nazad...po ceste nakúpili potraviny a benzín za peniaze č o cez deň v meste zarobili alebo dostali za prenájom mestského bytu......
Galina nás odviedla tiež k snemovému dubu. Joj, to bol strom! Košatý, bohatý, zdravý a mocný ako dub! Ano veľmi dôstojné miesto pre stretávanie susedov a plánovanie ďalšieho spoločenského života. To sa dialo určite aspon raz za štvrťrok. Aj som tam na konáriku nechal červenú tkaničku čo som si bol pre toto zo svojej vyšívanej košele odtrhol. Kto pozná, vie.
Aj spoločenský dom tam majú, Dvanásťmetrový kruh (viacuholník) vysoký zo 10m, energeticky veľmi príjemný už teraz, ešte nedostavaný.
Napriek všetkým chybám ktoré som tam uvidel, mám i dnes pocit, že lepšie žiť v takej osade, ako v meste, a že všetko má svoj čas, i tento spôsob života, ktorý ja nepovažujem za celkom kompletný:-) , mení pokrivené hodnoty človeka smerom k uvedomeniu.
Samozrejme, toto je len môj pohľad na jednu časť Rodovej osady. V Rossii je viacero veľmi dobre fungujúcich osád. A najlepšie to vidieť na deťoch... - povedal mi priateľ čo pochodil po viacerých. Tam sa nič neskryje. V dobre fungujúcej rodovej osade sú deti slobodné a šťastné.... no, tak na také sa teším! Na vlastné, aj na šťastné deti svojich susedov. Mňam!
Komentáře
Přehled komentářů
Tohle je úžasná, výborná, krásná, boží zpráva! Že rodové osady vznikají a fungují :-) :-) :-) Chtěla bych je vidět živě a ukázat je všem, kterým neumím vysvětlit co cítím a jak to cítím. Chtěla bych se svým milovaným tvořit (což máme v plánu), ale neumím mu vysvětlit tohle. Možná to postupně uvidí sám, až budeme materializovat, až budu i já materializovat svou rajskou zahradu, tak pochopí a začne ji materializovat se mnou uvědoměle :-) :-)
Rodové osady již existují a ne jen v knize! Jupí!
(Petra, 19. 10. 2016 13:03)