Tak si žijem

Rusko.

Podo mnou nekonečné brezové lesy sfarbujúce sa do zlatova, občas premiešané s tmavou zeleňou, pravdepodobne borovice... oj, šíra Matka Rus... a dedinky čoby 200 km od seba. Veru, nie je nás na svete ešte tak veľa, aby nemohol mať každý na Zemi svoj hektár... semtam rozťahané mesto. Ako betónový vred na krásnej koži . Nekonečne rovné a nekonečne ďaleké cesty. Priestor. Obloha. To je pohľad z lietadla, ktorým letím do Moskvy a ďalej do Krasnodaru.

Na spiatočnej ceste ešte uvidím zem plnú hnedých a sivých štvorcov a obdĺžnikov nekonečných polí Kubáne bez stromov. Len polia a zavlažovacie kanále. Jediné, čo pripomína prírodu je kľukatiaca sa rieka. Trochu mi je do plaču, keď to vidím...za Matku Zem. Tu si Rusi urobili z Matky Rusi Dojnú Kravu Rus.

Nič proti hojnosti. Ale takto zničiť vlastnú zem.....

V Krasnodare presadáme do Mazdy 6 z požičovne (cena o dosť vyššia ako v BA, ale dobrá ochota a spolupráca požičovne) .

Tu je všetko ako na Západe. Len pod Západným kabátom sa ešte skrýva Ruské srdce.

Vidieť to už na letisku. Všetko ako v Londíne či Prahe. A predsa- iný pocit. Akosi ľudskejší a teplejší.

Po 2.hodinách jazdy dobrými a širokými cestami (ja som si po poslednej návšteve ruska pamätal len široké, aby sa dali obchádzať obrovské a hlboké jamy:)) sme dorazili do Tekosu neďaleko Gelendžiku, čo leží na brehu Čierneho mora. Zakotvili sme v dome Ľjuby, kde sme mohli za 6e na noc prespať.

Ofi ubytovanie by stálo od 20e vyššie.

Cene zodpovedal i "konfort". Ale nie sme tu na dovolenke ale na náučnej ceste....

Štetininova škola.

-je zariadenie, do ktorého vstupujú 14ročné normálne deti a vystupujú 18, 20, roční mladí ľudia s dvomi-tromi ukončenými vysokými školami , niekoľkými výučnými listami čoby remeselníci, schopní postaviť si dom, (veď si postavili krásnu školu s niekoľkými budovami s krásnymi maľbami, mozaikami, každá s osobitou a krásnou atmosférou...) uvariť obed pre sto ľudí (bežná prax zo života v škole), ušiť a vyšiť si národný odev, spievať národné piesne a tancovať národné tance, ovládajú veľmi slušne sebaobranu (rukopašnyj boj).

V stredu večer je miestnosť stolárskou dielňou, kde pracujú starśí chlapci.

V štvrtok sa vypracú ponky a hobliny, umyjú okná, lebo doobeda prídu vysokoškolskí profesori a miestnosť sa zmení na skúšobňu, či poslucháreň. A keď ctení profesori zas odfrčia, ponky sa donesú späť a robota- tvorba fičí ďalej. Veď zima už klope na dvere. Budovu si musia dokončiť. A veru bude krásna, lebo bez krásy niet šťastia, ani hrdosti z diela...

Hodina "kreslenia". Trinásťročné dievčatá sedia za stolmi v "polkruhu". Na nich drevené "pozlátené" misy a lyžice . V rukách tenunké štetce a v očiach pevné sústredenie. Pod rukami im misky kvitnú nádhernými kvetmi, vzormi. Každá umeleckým dielom predajným v hociktorom umeleckom obchode.

A na vnútorných stenách budov obrovské obrazy. Kaukaz, Rodná Rus. Postavy z dávnej hysrórie. Každý obraz -umelecké dielo- dáva nazrieť do duše detského umelca. Veľa svetla a priestoru.

Pohrúženie do zemepisu, dejepisu a biológie. Nie vyučovanie, ale pohrúženie. 3V jednom. Nie hodina, ale 2-3 týždne. Deti rozdelené do 3skupín. Prvá robí referát ako to z našou Matičkou Zemou vyzeralo pred miliónmi rokov – alebo čo o tom vieme. Druhá referuje o dobe do stredoveku a tretia skúma súčastnosť... na konci obdobia každá prednesie svoj projekt a tak sa v malých hlavách zrodí veľký obraz. A v ďalšom ročníku sa bude už len prehlbovať, rozjasňovať, konkretizovať. Hrubá mozaika sa stane mysľou i dušou uchopeým obrazom.

Deti nedostanú učebnicu, nik ich nič neučí. To sú oni, čo učia samé seba. Majú k tomu zvedavosť, túžbu poznať, túžbu uspieť, túžbu vedieť spoznané odovzdať ďalej, dobre vybavenú knižnicu a internet. Učiteľ je len organizátor. A skúšajúci. Na konci cyklu deti skladajú skúšku. A za ňu dostanú známku. Tá sa dá ale kedykoľvek opraviť. Trebárs aj o 5 rokov....

Tieto deti vedia, že vo svojej rodovej pamäti (DNA?) sú ukryté všetky informácie čo existujú vo vesmíre. Vedia, že vedia všetko, len si na to musia spomenúť....a spomínajú.

Ďalšou špecialitou tejto školy je, že deti učia deti. A tak je možné, že zvládnuť štátne učebné osnovy sa podarí za desatinový čas.....

Deti sa učia a pracujú pretože ich to zjavne baví a zaujíma.

Mladí ľudia sálajúci pokojnou vyrovnanosťou, žijúci vo veľmi tvorivej atmosfére otvárajúcej Dušu .

Aký to rozdiel oproti našej ukričanej a malomyseľnej škole učiacej deti byť dobrým šroubkom v súkolí Stroja na potláčanie schopnosti odkrývať šťastie tam, kde je.... -ach, smutno mi.

Ale i veselo. Lebo tieto deti v Tekose sú ako každé iné.Zázračné deti sa nakoniec ukážu ako normálne. To znamená, že i naše sú také ako tieto. Lenže sú spiace. Neprebudené. Zobudia sa. Isto. Tak rýchlo, ako rýchlo pochopíme svoj omyl.

Toto je len malinká upútávka, kto chce vedieť viac, a odbornejšie, nájde rozhovory s vedúcim školy akademikom Michailom Petrovičom Štetininom, filmové dokumenty zo života školy.... i v češtine.

Hluk a ticho

Michail Petrovič zvolal všetkých žiakov školy a tak im hlasným, rezavým hlasom povedal: "Papierik na zemi – to je hluk!" A ešte o niečo hlasnejšie: "nepustiť do miestnosti prvé dievča, to je hluk." A zas o niečo hlasnejšie:" neutrieť si nohy od blata pri vstupe do miestnosti, to je hluk! " a Ešte hlasnejšie:"nedbať na dochvíľnosť, to je hluk!!!" -posledné veľmi hlasné slová sa až vrezávali do uší.

"Zdvihnúť papierik je ticho"- prehovoril ďalej po krátkej odmlke jemným a láskavým hlasom. "Pustiť do miestnosti prvé dievča – to je ticho" – hlas znel ešte pokojnejšie a tichšie. "A očistiť si topánky – to je ticho" – hlas ešte jemnejší a pokojnejší. "a dbať na dochvíľnosť, to je.... ticho..." -dokončil veľmi mäkko a potichu... -chvíľu tam v tom tichu všetci stáli. Nebolo čo dodať. So sklonenými hlavami sa žiaci rozišli na svoje miesta.

Kto je Chlap?

Michail Petrovič si zavolal všetkých starčích chlapcov a položil im jesinú otázku: Čo robí muža Chlapom?

Chlapci jeden po druhom hovorili: sila, vôľa, vytrvalosť, vyrovnanosť, um, zručnosť, pokoj, schopnosť ovládať sa, česť, rytierskosť, a tak ďalej. Až jeden povedal: Chlap má veci vždy na poriadku!

Vtedy Michail Petrovič povedal: A teraz sa rozíďte do svojich izieb a pozrite sa, ako ste na tom s touto vlastnosťou Chlapa vy!

-tak som si zapamatal z počutého. Ak nepresne, to nevadí. Princíp isto cítiš, milý čitateľ.