Rozhodol som sa dať nazrieť do hrnca môjho komu sa zachce,lebo mnohí sa pýtajú:ako žiješ? Nuž,šťastne, v slamenom domčeku, niekedy i po svete šírom cestujúc...jednoducho. Pekne. Ako strom, či kamzík v Tatrách. Sem-tam ma i vlk preženie, i vietor zabúri,ale to život len živším robí. A než knižky písať čo a ako sa vo svete má,radšej všedný deň zobrazím,tak ako z rána nariastol,bo to život najpravejší, i kedˇ tebe zas len za sklom...Ale nie preto píšem, že niekto tak žiť má, ale že tak v šťastí mne dá sa. A možno i tebe k úžitku o niečom napíšem. Všetko písané je len o mme, nie o inom, a nie o Pravdách hovorím, ale len o svojich pocitoch.
Dieťa na rodovej usadlosti
28. 10. 2018
Rodový statok, usadlosť, slobodné dieťa, nevýchova, dieťa v prírode,
môj denník5 od 5.7. 12 do 15.12.2012
31. 7. 2012
denník, bežný život, môj deň
Pomaly ale iste sa z denníka stáva viacmesačník...:-).
Od poslednéha zápisu sa na mojom žilišči nestalo nič pozoruhodné, a nerátam za pozoruhodnosť nádhernú jar, krajšiu ako tie predošlé, lebo stromy a kríky mi už rastú navidomoči a čo bolo pred dvomi rokmi po kolená, teraz je to vysoké ako ja a už to oko nemôže prehliadnuť.... A tak tu pomaly ale iste zarastám do krovia a lesa....
Záhradka sa tento rok fajne vydarila, živí 4 bytosti – je u mňa na skusy moja milá – Kruuhomila i s dvomi deťmi. A vodnice mám v poli ako maku – trúsim ju kade chodím, ako koza bobky, ale nejako jej neubúda.
Aj paradajek sa javí fúra, len ešte sú zelené. A predvčerom som kúpil pre decká v lidli a ak mi niekto zaviaže oči a vloží kúsok s nich do úst, veru iste nebudem znať, čo žujem., či to kupovaná broskyňa, či hruška a či kus molitanu....:-( .
Ale jedna pre mňa smutná udalosť sa udiala: zdochla mi kozička Srnka, čo som ju pred mäsiarskym nožom zachránil a ona mi za to tento rok denne 4 litrer vynikajúceho mliečka nadojila.... nafúklo ju ako balón a nevedel som, či sa mám na kozliatka tešiť, abo je tak tučná.
To trvalo hádam 3 týždne.
Potom zrazu z noci do rána spľasla. A celá stena kozieho domčeka bola riedkym ošpricovaná... mliečko do 4 dní Srnka stratila a do ďalších 3 dní schudla že na nohách ledva stála. A tak ju len Kruhomilla na pašu po hospodárstve vzala, nech si sama liek nájde.
Ale nanašla. Ľahla do tône a už sa nepostavila..
Už so vedel že jej niet pomoci a tak som ju len kedy-tedy prišiel za verným uchom poškrabkať.
A kedy-tedy zamečala, ale čoraz tichšie a tichšie.
A keď som sa skadesi vrátil, Kruhmila povedala, že asi je jej už lepšie, lebo akosi inak, bujnejšie mečí, a dlho v kuse.
A tak som šiel kuknúť, či reku sa stal zázrak.
Nestal.
Čakala na mňa, hlávku zdvihla, potom ju položila a oči jej zosklovateli. Ako som ju hladil, pod rukou mi tlklo posledný raz jej kozie dobré srdce..
No, tri roky sme spolu bčovali na tomto salaši..... nech je jej zem ľahká.
Ale i radostné pribudlo: kocúrik ťapko, skvelý lovec a veľmi múdre stvorenie k nám dorazil a u nás prebýva k všeobecnej radosti detí i dospelých. I teraz na mňa spoza prikrývacej kožušiny žmurká.
A ešte sme boli koncom júna po moréne hopkať s deťmi, Kruhomila si tam Kraniokurz robila a ja som robil opatrovateľa detí. Oj krásne v Tatre, na najvyššie položenom hoteli, kde ani cesta nevedie, len pre nás na parkplac prišiel hotelový gázik, či ako dnes tie potvory čo sú hnané všetkými štyrmi kolesami volajú.
A veď som sa ja čosi po Tatrách nabrúsil kým som deti nepočal. Ale i potom, keď mal syn 7, na starej chate pod Rysmi sme bývali, ráno o piatej som zbehol .dolu, zo 30 kíl nákladu nabral, a o 10tej som už bol späť, pripravený na &´dalšiu túru s Brankom. Noa za tú vynášku nám dovolili zdarma na lavici prespať.
A potom som bol ešte raz a povedal som si, že stačilo, bo tam ako na Václaváku bolo a všade drahota a civilizácia....
Ale Tatry predsalen Tatrami zostali, čo aj sa tam civilizácia natlačila. Duša sa nadýchla čistéo ľuftu
... dole bolo 32 a u nás hore 22...a keď sme do považskej zišli a deti z sa auta vykotúľali, 6 ročný David prehlásil, že "je tu nejaký hustý vzduch!"
A ešte na začiatku júna som bol pozvaný sťaby lektor na 4dňový Jogo-tantro- makrobio kurz, krásne vydarený, nádherné júnové počasie, cvičievali sme pod jabloňmi v záhrade. Všetko tam bežalo samo a ladne, bez nejakého špéci organizovania. No,tak si predstavujem že by to malo tak bežať i v bežnom živote.
A eštw som bol v nemecku, na 7 dní, liečiť. Dobre bolo ale nič mimoriadne sa tam neudialo. Vlastne: každý deň 4 príbehy. Ľudské, také čo píše život.Každý je mimoriadny. Ale ja ich nepočúvam ako príbehy, ale ako odrazový môstik do budúca. A aj ich vlastne po skončení sedenia zabúdam. A spomeniem si až keď bytosť znova uvidím.
Dnes sme boli s Davidom na plachetničke, čo som bol kedysi urobil z nafukovacieho kajaka – na Máchovom jazere a veru sme sa riadne navozili, bo rezký vietor fúkal a šlo to ako po masle.
A tak ider život.... do izbietky chodím iba za tmy. Celý život žijeme na verande mojej haciendy, obrastenej oranžovo kvitnúcou fazuľou a slnečnicou. A deti tu na brrehu jazierka, tu na kope piesku, no a najnovšie i v bušvani, čo som nedávno spoajzdnil. To je liatinová vaňa, položená v kroví plná vody, pod ktorou sa kúri. Viď foto. Vložím ale keď budem na väčšom nete, ak je ten môj, mobilný.
